Blog

Úpadok ropných veľmocí

06.07.2017, Tóth Richard, Analýza

Ropa bola dlhé roky obľúbeným investičným nástrojom. Ponúkala vcelku jednoduchý príbeh o čoraz menších náleziskách, o čoraz vyššom dopyte a tým o donekonečna rastúcej cene. „Americkí inžinieri" však s bridlicovou ťažbou zamiešali karty a situácia sa radikálne zmenila. Ťažba z bridlíc je známa už dlhodobo, prvýkrát sa tak ťažilo vo Francúzsku v roku 1837, ale až v posledných rokoch sa stala menej nákladnou. Od roku 2011 v USA prudko rástla a začala konkurovať tradičnej, konvenčnej ťažbe. Od jari 2014 ponuka ropy na svetovom trhu začala prevyšovať dopyt.

V minulosti pri prebytku ropy stačilo znížiť ťažbu v krajinách OPEC-u (Organizácia krajín vyvážajúcich ropu)1 a cena ropy sa stabilizovala na vyšších úrovniach. Tentoraz sa však OPEC na čele so Saudskou Arábiou rozhodol „vyriešiť" bridlicovú ťažbu v USA radikálne tým, že ťažbu neobmedzil. Cena ropy mala klesnúť a zničiť bridlicový priemysel v USA, kde boli v tom čase vysoké náklady na ťažbu.

A v skutku, od leta 2014 začala cena ropy klesať z úrovne vyše 110 dolárov za barel a v januári 2015 sa dostala pod 50 USD. To však stále nestačilo. Americká ťažba z bridlíc síce klesala, ale na trhu bol stále prebytok ropy. V saudskom úsilí pomohla aj čínska ekonomika, keď sa na jeseň 2015 začalo špekulovať o jej prudkom spomalení a tým o znížení dopytu. Ropa zamierila ešte viac nadol a v januári 2016 sa dostala pod 30 dolárov za barel. Na dne však bola len chvíľu, keď zlé správy z Číny ustali a americká ekonomika sa ukázala silnejšia, ako sa zdalo. Ropa sa začala šplhať vyššie, smerom k 50 dolárom.

Opätovne začal rásť aj počet bridlicových vrtov v USA, a to aj pri nižších cenách ako predtým. Tamojšie technológie sa totiž len v priebehu pár rokov výrazne zefektívnili a bridlicová ťažba sa stala menej nákladnou. Navyše na dvere začína klopať aj čoraz lacnejšia podmorská ťažba. Cena ropy sa ustálila na úrovni približne 50 dolárov za barel.

V ropných krajinách prepukla panika, lebo ich blahobyt alebo dokonca sociálna či politická stabilita závisí od ropných príjmov. OPEC a niektoré ďalšie krajiny vrátane Ruska znížili od januára 2017 do júna 2017 dennú ťažbu o 1,8 mil. barelov a v máji to predĺžili do marca 2018. Na trhu je však, zdá sa, naďalej prebytok ropy a trh tlačí cenu ropy nižšie.

Takýto vývoj cien sa, samozrejme, nepriaznivo odráža v ekonomikách, ktoré si zvykli na ropné príjmy. Niektoré sú úplne závislé, niektoré menej. Zoberme do úvahy všetkých 14 krajín OPEC-u  a  ostatné krajiny, ktoré ťažia aspoň 500-tis. barelov ropy denne. Je ich spolu 302.

Najväčšími ťažbármi na svete sú USA, Rusko a Saudská Arábia. Každá krajina ťaží denne približne 10 mil. barelov ropy denne a má približne 10-percentný podiel na svetovej ťažbe. Pre každú má však ťažba ropy iný význam. Kým v Saudskej Arábii je hodnota vyťaženej ropy viac ako štvrtina HDP a v Rusku okolo 15 %, v USA je to menej ako 1 %.

Spomedzi týchto 30 krajín sa vo vzťahu k HDP ťaží najviac ropy v Iraku a Kuvajte, skoro polovica HDP. Tretinu HDP tvorí v Angole, Azerbajdžane, Rovníkovej Guinei, štvrtinu v Gabone a Ománe a pätinu v Iráne, Kazachstane a Líbyi. Naopak, menej ako 1 % HDP tvorí hodnota vyťaženej ropy okrem spomínaných USA aj vo Veľkej Británii, v Číne a Indii.

Ďalej, nie každá krajina ťaží rovnako efektívne. Kým konečná cena je v podstate pre všetkých rovnaká, priemerné náklady na ťažbu sú pre rôzne krajiny odlišné. Krajiny tak získavajú rôznu, tzv. ropnú rentu3. Najvyššia je v Kuvajte a v Iraku, v týchto krajinách je zisk z ropy v pomere k HDP najvyšší. Veľa získavajú z ropy aj Saudská Arábia a Omán. Naopak, najnižšiu rentu majú z týchto 30 krajín USA, Veľká Británia, Kanada, Čína a aj Argentína.

Na pokles cien ropy sú, prirodzene, najcitlivejšie krajiny s najvyššou rentou. Ale významný vplyv má pokles cien ropy aj tam, kde je renta síce nízka, ale podiel hodnoty vyťaženej ropy na HDP je vysoký. Dá sa tu totiž predpokladať, že ropný priemysel má v krajine významné postavenie a pokles cien ropy vedie k jeho stratám a ďalším efektom z toho vyplývajúcim, napríklad na zamestnanosť, na domáci dopyt.

Krajiny sa s nižšími cenami ropy vyrovnávajú dvomi spôsobmi. Po prvé, nemusia robiť nič. Priemyselná produkcia a neskôr HDP klesnú. Krajina primerane schudobnie a makroekonomická nerovnováha sa skončí. Problémom je však to, že krajiny so silným ropným sektorom sú zvyčajne v takzvanej komoditnej pasci. To znamená, že ziskový ropný sektor postupne pritiahol investície z celej krajiny a ostatné sektory sa zanedbali. Takéto ekonomiky sú štrukturálne slabé a pokles cien ropy ich môže položiť na kolená.

Po druhé, rozhodnú sa proti nízkym cenám ropy „bojovať" tak, aby udržali doterajší hospodársky rast, životnú úroveň či samotný sociálny zmier. Zvyčajne vlády v týchto krajinách veria, že prepad cien ropy je len dočasný. A tak rozmýšľajú „dočasne" − rozpúšťajú svoje devízové rezervy (našetrené bohatstvo z minulosti) alebo zvyšujú verejné deficity a dlhy - rozpúšťajú bohatstvo budúcich generácií.

Pokiaľ ide o dosah na HDP, súčasný pokles cien ropy (od roku 2014) spomedzi týchto 30 krajín najviac zasiahol Venezuelu. V roku 2016 klesol jej HDP medziročne až o 18 %. Treba však dodať, že hospodárske problémy v tejto krajine nie sú len pre ropu. V recesii (medziročnom poklese HDP) sa v roku 2016 nachádzalo až 9 krajín z 30, pričom napríklad v roku 2013 boli v recesii len dve z nich.

Všetky sledované krajiny okrem troch zaznamenali v rokoch 2015 a 2016 spomalenie hospodárskeho rastu oproti predchádzajúcim rokom. Výrazne Rovníková Guinea, Ekvádor, Azerbajdžan, Nigéria. Niektoré krajiny spomalili len veľmi mierne, napríklad USA, Veľká Británia či Nórsko. Medzi tri krajiny, ktoré, naopak, rástli rýchlejšie, patria Alžírsko a najmä Irán a Líbya. Irán po zrušení sankcií ťaží viac ropy a Líbya ma volatilnú ekonomiku poznačenú občianskou vojnou. Treba si uvedomiť, že HDP tvorí menovateľ v mnohých ekonomických parametroch, a tak pokles HDP prirodzene zhoršuje mnohé čísla.

Vo viacerých štátoch klesli pre ropu príjmy do štátneho rozpočtu. Niektoré sa prispôsobili a znížili aj verejné výdavky, ale zaplatili za to nižším hospodárskym rastom (Venezuela, Angola). Väčšina z nich len jednoducho zvýšila deficit verejného rozpočtu. Najviac „zhrešil" Kuvajt, ktorý sa z prebytku vyše 30 % HDP dostal v roku 2016 do deficitu takmer 4 %, výrazne sa zhoršilo aj hospodárenie Líbye, Saudskej Arábie, Ománu a Spojených arabských emirátov. A napríklad hospodárenie Kanady sa nezmenilo a USA a Veľkej Británie sa dokonca zlepšilo. Najviac boli teda zasiahnuté arabské ropné štáty okolo Perzského zálivu a Líbya.

Väčšina týchto krajín pretavila verejný deficit do verejného dlhu. To znamená, že tak ako sa zhoršilo verejné hospodárenie, postupne začal narastať aj verejný dlh. V niektorých prípadoch veľmi prudko, o desiatky percentuálnych bodov na HDP. Napríklad Gabon, člen OPEC-u, mal pred poklesom cien ropy verejný dlh na úrovni 20 %, teraz asi 60 % HDP. Omán šiel z úrovne 5 % skokom na 35 % HDP.

V iných prípadoch verejný dlh významne nerástol, zato krajina znížila svoje devízové rezervy. Napríklad Saudská Arábia mala v roku 2014 rezervy za 750 mld. USD a teraz ich má za 500 mld. USD. Ak by ich čerpala rovnakým tempom, do roku 2022 by ich minula a musela by začať výrazne zvyšovať verejný dlh.

S týmto priamo súvisia aj problémy v platobnej bilancii. Takmer všetky krajiny (s výnimkou vyspelých krajín) zhoršili aj svoju vonkajšiu nerovnováhu, zvyčajne sa dostali z vysokých prebytkov bežného účtu platobnej bilancie do vysokých deficitov. Napríklad Saudská Arábia mala pred poklesom cien ropy prebytok približne 20 % HDP, ale v roku 2016 mala schodok takmer 10 % HDP.

Pokles cien ropy teda odkryl karty. Ukázal, ktorá ekonomika je monokultúrna, závislá len od ropy (napríklad Kuvajt), a ktorá je diverzifikovaná a napriek tomu, že ťaží veľa ropy, pokles cien ju neohrozí (USA). Niektoré dôsledky sa prejavili hneď (Venezuela), niektoré sa maskujú rastom verejných deficitov (Omán) či poklesom devízových rezerv (Saudská Arábia).

Monokultúrne ropné krajiny pravdepodobne počítajú s tým, že pokles cien ropy je len dočasný. A potom sa všetko vráti do starých koľají. Príjmy z ropy opätovne stúpnu, s tým aj verejné príjmy a verejné transfery. Krajiny tak budú naďalej živiť svoje obyvateľstvo bohatstvom, o ktoré sa nepričinili.

Ale čo ak nie? Náklady na bridlicovú ťažbu sa nebudú zvyšovať, skôr znižovať. Nálezísk je veľa, a to aj v rovinatých terénoch, ktoré sú efektívnejšie. Čoraz lacnejšia je aj podmorská ťažba. Konvenčná ťažba, najmä z pieskov v arabských krajinách, je síce stále najlacnejšia, ale hlavne bridlica je veľkým konkurentom. Navyše dopyt je síce stále rastúci, ale aj ten prechádza veľkými technologickými zmenami a spotreba ropy na obyvateľa sa najmä vo vyspelých krajinách spomaľuje. Očakávania ropných veľmocí sa nemusia naplniť.

Zmena podmienok je pritom prirýchla na to, aby dokázali svoj priemysel diverzifikovať, aby sa dokázali štrukturálne zmeniť. Ak sa cena ropy nezvýši, ešte chvíľu budú vedieť čerpať rezervy alebo zvyšovať verejný dlh. Ale napokon im neostane nič iné, len schudobnieť alebo zbankrotovať. A tak je to aj správne, lebo bohatstvo krajiny nemá pochádzať zo zeme, ale z ľudského úsilia, umu a skúseností.

______________________________________________________

1 Členmi OPEC-u je týchto 14 krajín: Alžírsko, Angola, Ekvádor, Gabon, Irak, Irán, Kuvajt, Líbya, Katar, Nigéria, Rovníková Guinea, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a Venezuela.

2 Okrem OPEC-u ďalších 16 krajín: Argentína, Azerbajdžan, Brazília, Čína, India, Indonézia, Kanada, Kazachstan, Kolumbia, Malajzia, Mexiko, Nórsko, Omán, Rusko, USA a Veľká Británia.

3 Ropná renta = rozdiel medzi hodnotou vyťaženej ropy vo svetových cenách a celkovými nákladmi na ťažbu; v % HDP

Komentáre (0)

  • K tomuto článku doposiaľ neboli pridané žiadne komentáre.

Pridajte komentár