Blog

Kľúčové postavy Európskej únie

07.11.2017, Tóth Richard, Analýza

Kto vlastne určuje smer, ktorým sa EÚ uberá? Na prvý pohľad jednoduchá odpoveď – no predsa inštitúcie a ľudia v nich. Avšak koho vplyv dominuje? A kto sú vlastne títo ľudia?

Hneď na úvod treba poznamenať, že Európsku úniu a aj jej predchodcu, Európske hospodárske spoločenstvo, tvorili a stále tvoria samostatné štáty. Ich predstavitelia, najmä tí z veľkých štátov, boli, sú a budú dôležitými postavami v celoeurópskom súkolí. Ale EÚ má svojich vlastných volených či delegovaných funkcionárov, ktorí sú nemenej významní.

Únia má 7 základných inštitúcií – Európsky parlament, Európsku radu, Radu EÚ, Európsku komisiu, Súdny dvor, Európsku centrálnu banku a Európsky dvor audítorov. Možno viesť nekonečné diskusie o tom, ktorá z nich je de iure najdôležitejšia, ale Európska komisia ako obdoba vládneho orgánu má de facto najväčšie slovo (hoci napríklad v posledných rokoch urobila pre záchranu EÚ asi najviac ECB).

Zaujíma nás ekonomická stránka Európskej únie a úloha Európskej komisie v dlhoročnom procese ekonomickej integrácie smerujúcej k menovej únii. Z tohto pohľadu je najdôležitejšia funkcia predsedu komisie a aj komisára zodpovedného za ekonomické a finančné otázky.

Prvú zmienku o európskej integrácii vyslovil britský premiér Winston Churchill tesne po druhej svetovej vojne v roku 1946, keď hovoril rovno o federálnej Európe – Spojených štátoch európskych – akejsi obdobe USA. Praktické začiatky boli ale opatrné, Európa sa začala spájať z bezpečnostných dôvodov. Cieľom bolo zabrániť opakovaniu druhej svetovej vojny, a preto v roku 1951 v Paríži západné Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Benelux vytvorili Európske združenie pre uhlie o oceľ (EZUO). Kontrolou výroby ocele sa mala kontrolovať výroba zbraní.

Medzitým prebiehali aj rokovania o ekonomickej integrácii, zatiaľ v podobe colnej únie. Prvou ekonomickou inštitucionálnou integráciou bolo vytvorenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) v roku 1957 v Ríme (spolu so združením pre atómovú energiu Euratom). Tvorilo ho tých istých šesť krajín.

Prvá komisia EHS mala 10 členov. Krajiny Beneluxu mali po jednom predstaviteľovi, Francúzsko a Nemecko po dvoch a Taliansko troch. Z politického hľadiska bola komisia prevažne pravicová. Predsedom komisie sa stal Nemec Walter Hallstein a podpredsedom pre hospodárstvo a financie Francúz Robert Marjolin. Hallstein, vyštudovaný právnik, člen nemeckej CDU, bol do funkcie zvolený aj druhýkrát. Slúžil celkovo od roku 1958 do roku 1967 a stal sa tak jedným z trojice najdlhšie slúžiacich komisárov v histórii (spolu s Jacquesom Delorsom a Josém Manuelom Barrosom). Komisár Marjolin, ľavicovo orientovaný vyštudovaný sociológ, ekonóm a právnik, bol v rovnakej pozícii v oboch Halsteinových komisiách, a teda aj on je jedným z najdlhšie slúžiacich komisárov vôbec. Obaja boli zástancovia silnej integrácie, podľa Hallsteina sa mala stať Európa federálnou. A integračný proces medzitým pokračoval – vznikla prvá regulácia o voľnom pohybe osôb či o spoločnej poľnohospodárskej politike. A napríklad clá na priemyselné produkty boli v roku 1962 oproti roku 1957 o 50 % nižšie.

Nasledujúci predsedovia boli vo funkcii kratšie – Belgičan Jean Rey, Talian Franco Maria Malfatti a Holanďan Sicco Mansholt slúžili spolu od roku 1967 do 1973. Všetci prispeli  k ďalšej integrácii – Rey vytvorením konceptu vlastných zdrojov EHS a spojením EZUO, EHS a Euratomu do EHS, Malfatti pripravoval vstup ďalších členov v roku 1973 (Veľká Británia, Dánsko, Írsko a Švédsko) a Mansholt sa zameral na poľnohospodárstvo. Vo všetkých troch komisiách bol ekonomickým komisárom Francúz Raymond Barre z pravicovej UDF. Známa je jeho odpoveď na otázku, ako sa vysporiadať s nezamestnanosťou: „No predsa tvrdo pracovať!"

V tomto čase, 1. – 2. decembra 1969, sa v holandskom Haagu konal summit hláv štátov alebo vlád, kde sa rozhodlo nielen o ďalšom rozšírení, ale aj ďalšej integrácii smerom k hospodárskej a menovej únii (tzv. Wernerov plán, podľa luxemburského premiéra a ministra financií Pierra Wernera). 24. apríla 1972 krajiny EHS zviazali svoje meny a dohodli, že nebudú oscilovať viac ako 2,25 % od centrálnej parity (tzv. „had v tuneli"). Tento prvý pokus ale už v roku 1973 zlyhal.

Ďalším predsedom komisie bol Francúz François­Xavier Ortoli, ktorý v neskorších dvoch komisiách slúžil ako ekonomický a finančný komisár, spolu 12 rokov (1973 – 1981). Za jeho pôsobenia a zároveň za pôsobenia predsedu komisie Brita Roya Jenkinsa zo Strany práce, sa výrazne pokročilo v otázke spoločnej meny – v decembri 1978 zriadila Európska rada Európsky menový systém a zaviedla Európsku menovú jednotku ECU. Integrácia pokračovala aj v iných oblastiach – v marci 1978 stanovil Európsky súdny dvor princípy nadradenosti európskeho práva nad národným. A v júni 1979 sa prvýkrát volili poslanci Európskeho parlamentu priamo, do­ vtedy boli delegovaní národnými parlamentmi.

Predsedníctvo ďalšieho komisára Gastona Thorna z Luxemburska čelilo komplikovanému medzinárodnému prostrediu a politickej opozícii, ktorá veľmi nepriala pokračujúcej integrácii (Ronald Reagan, Margaret Thatcher), ale únia sa v roku 1981 rozšírila o Grécko.

Nasledujúci predseda komisie, Francúz Jacques Delors zo Socialistickej strany, bol po Barrosovi nielen druhým najdlhšie pôsobiacim (1985 – 1995), ale zároveň aj jedným „z najdôležitejších". Hneď v úvode jeho vlády vystúpilo z EHS Grónsko, ale v roku 1986 vstúpilo Španielsko a Portugalsko a na konci Rakúsko, Fínsko a Švédsko. Bol jasný zástanca jednotného trhu a práve za jeho vlády boli vykonané hlavné procesné kroky. V roku 1986 to bola významná revízia Rímskej zmluvy – Zmluva o jednotnom trhu. V júni 1988 sa stal na základe iniciatívy Francúzska a Talianska a po­ verením celej Európskej rady predsedom Komisie pre vytvorenie hospodárskej a menovej únie, v apríli 1989 bola predložená a v júni 1989 schválená Európskou radou. Vo februári 1992 bola v Maastrichte podpísaná Zmluva o Európskej únii, Európske spoločenstvo zaniklo. Zmluva okrem iného zaviedla jednotný trh voľného pohybu tovarov, služieb, kapitálu a osôb a stanovila procedúry a podmienky pre menovú úniu. Hospodárskym a menovým komisárom bol počas celého obdobia Dán Henning Christophersen z Liberálnej strany.

Po Delorsovi sa predsedom komisie stal Luxemburčan Jacques Santer z pravicovej Kresťansko­sociálnej strany, na rozdiel od Delorsa bol zástancom decentralizovanej Európy. Pôsobenie ukončil predčasne kvôli korupcii členov komisie. V jeho funkčnom období de facto vznikla menová únia. Hoci maastrichtské fiškálne kritériá, ktoré boli schválené len nedávno, plnilo len Nemecko, Luxembursko a Fínsko, prijatých bolo nakoniec 11 krajín EÚ, všetky dostali výnimku. Výber krajín ale neuskutočňovala komisia a ECB tak ako neskôr, ale Európska rada (v máji 1998). Vznik menovej únie bolo teda hlavne politické, nie ekono­mické rozhodnutie. A v tomto komisia nenesie zodpovednosť za neskoršie problémy. Jacques Santer dokončil schengenský projekt, ktorý pôvodne vznikol v roku 1985 mimo európskych spoločenstiev. Amsterdamská zmluva z októbra 1997 doplnila Maastrichtskú zmluvu a ďalej centralizovala moc. Santerova komisia skončila predčasne v roku 1999 kvôli vyšetrovaniu korupcie niektorých jej členov.

Na čele komisie pokračoval Talian Romano Prodi, za ktorého pôsobenia v máji 2004 došlo k najväčšiemu rozšíreniu EÚ, naraz o 10 krajín strednej, južnej a východnej Európy.

Zároveň k jedenástim členom eurozóny pribudlo v roku 2001 Grécko. V tomto prípade už za prijatie Grécka nezodpovedala Európska rada, ale Európska komisia a ECB, a tak Romano Prodi nesie významný podiel na neskorších problémoch súvisiacich s touto krajinou. Prodi mal zaujímavú politickú kariéru – z konzervatívnej pravicovej Kresťansko­demokratickej strany sa postupne cez centristickú stranu Demokrati prepracoval až do ľavicovej Demokratickej strany.

Ďalší predseda, Portugalčan José Manuel Barroso zo Sociálnodemokratickej strany, bol vo funkcii v rokoch 2004 – 2014, najdlhšie zo všetkých predsedov. Prvé obdobie bolo v znamení ekonomického úspechu, EÚ pokračovala v integrácii. V decembri 2007 bola podpísaná Lisabonská zmluva, ktorá napríklad zaviedla kvalifikovanú väčšinu pri hlasovaní, post „prezidenta" a „ministra zahraničných vecí" EÚ. Na druhej strane zaviedla aj procedúru, ako z EÚ vystúpiť. V roku 2009 prepukla hospodárska depresia a Barroso musel čeliť najťažšej kríze v únii prinajmenšom od 70.­tych rokov, predo­ všetkým v súvislosti s Gréckom. Jeho riešením bolo volanie po ďalšej centralizácii moci. Vznikli aj nové inštitúcie, ktoré majú stabilizovať hospodárenie štátov a bánk. Za Barrosa sa EÚ rozšírila o Rumunsko, Bulharsko a Chorvátsko a eurozóna sa rozšírila o šesť členov.

Aktuálnym komisárom je od novembra 2014 Luxemburčan Jean­Claude Juncker z Kresťansko­sociálnej strany. Hneď v úvode jeho funkčného pôsobenia vstúpila do menovej únie Litva. V júni 2015 sa spolupodieľal na pláne na prehĺbenie menovej únie. Hospodárskym a menovým komisárom bol Valdis Dombrovskis z Lotyšska. Kým na konci Barrosovho pôsobenia bola dominantnou otázkou grécka kríza, za Junckera sa hlavnou témou stala utečenecká kríza a potom vystúpenie Veľkej Británie z EÚ (tzv. brexit).

Za posledných 60 rokov každý z doterajších predsedov komisie a komisárov pre hospodárstvo a financie zanechal svoju stopu. Najdôležitejšie bolo samotné rozhodnutie o integrácii, ktoré spustilo mašinériu postupných krokov. Tu boli teda kľúčoví najmä národní povojnoví politici, napríklad Winston Churchill, ktorý ako prvý túto myš­ lienku vyslovil, ale napríklad aj nemecký kancelár Konrad Adenauer, ktorý nielenže pomohol Nemecku po druhej svetovej vojne vstať z popola, ale bol aj výrazným iniciátorom nemecko–francúzskeho spojenectva. Ale potom sa presadili aj európski „nadnárodní" politici. Každý z nich zanechal väčšiu či menšiu stopu a prispel k úspechu, ale aj problémom európskej integrácie.

Celkovo bolo trinásť predsedov Európskej komisie. Z nich až traja boli z Luxemburska, jednej z najmenších krajín EÚ. Takmer polovica z nich bola z ľavicovej strany, menej ako tretina z pravicovej a takmer štvrtina zo stredovej strany. Ak zoberieme do úvahy aj dĺž­ ku pobytu vo funkcii, dominancia ľavicových predsedov sa ešte zvyšuje a celkovo pôsobili väčšinu času. Predsedovia komisie sa zvyčaj­ ne politicky angažovali veľmi skoro, väčšinou po ukončení vysokoškolského štúdia. Drvivá väčšina z nich mala právnické vzdelanie, niektorí aj ekonomické, filozofické, sociologické, politologické a ekonomické. Výnimkou bol Holanďan Sicco Mansholt, ktorý vyštudoval za farmára. Ten bol aj jediný, ktorý pred kariérou predsedu komisie mal vlastné podnikanie a mal skúsenosti z pôsobenia v súkromnom sektore, ak nepočítame pri iných komisároch so súkromnou právnou praxou. Väčšina z nich sa rýchlo etablovala vo verejných funkciách alebo treťom sektore, postupovala v domácom politickom rebríčku nahor a pred vstupom do EK mali často významné funkcie na národnej úrovni. Vo všeobecnosti boli prívržencami centralizovania moci, čo  je z titulu ich funkcie pochopiteľné. Výnimkou bol Jacques Santer, predseda komisie v rokoch 1995 – 1999, ktorý prehlásil, že čím bude Európa menej centralizovaná, tým bude silnejšia.

Z desiatich komisárov pre hospodárstvo a menu až štyria boli z Francúzska. Vzhľadom na to, že pôsobili hlavne v „dlhších komisiách", ich celkový čas bol ešte dlhší, celkovo boli Francúzi vo funkcii až takmer polovicu času. Politické zloženie bolo vyrovnanejšie, väčšinu času trávili vo funkcii politici zo stredu, takmer polovicu celého času. Politici z ľavicových a pravicových strán pôsobili približne rovnaký čas. Väčšina komisárov mala ekonomické vzdelanie, ale nie všetci. Žiaden z nich nemal pred postom v Komisii významné skúsenosti v súkromnom sektore.

Za 60 rokov sa teda na postoch predsedu Európskej komisie a komisára pre hospodárske a finančné záležitosti vystriedalo 22 osôb. Ak ich zovšeobecníme, v celej histórii európskej integrácie v ekonomickej oblasti aspoň z pozície Európskej komisie hrali dominantnú úlohu Francúzi, ľavičiari, právnici bez praxe v súkromnom sektore. Či je to dobré alebo zlé, nech posúdi čitateľ.

Komentáre (0)

  • K tomuto článku doposiaľ neboli pridané žiadne komentáre.

Pridajte komentár