sk
SK
CZ | EN
MENU
KONTAKTOVAŤ
OBCHODNÉ MIESTA
PRIVÁTNI
BANKÁRI
ÚSTREDIE
BLOG
AN
Komici v Aténach
18.06.2015

Po niekoľkých rokoch relatívneho pokoja sa Grécko opätovne dostáva na stránky novín, reportov, agentúrnych správ, prezentácií a pod. Zmena prišla po odchode reformnej vlády Antonisa Samarasa a príchode vlády Alexisa Tsiprasa v januári tohto roku.

Grécko dostalo v rokoch 2010 a 2012 dva záchranné balíky v sume 110 a 130 mld. eur výmenou za reformy, ktoré mali priviesť jeho ekonomiku na udržateľnú cestu. Kľúčovým cieľom bolo obnovenie základnej ekonomickej rovnováhy, ktorá sa na štátnej úrovni mala prejaviť najprv vyrovnaným a potom prebytkovým bežným hospodárením. V praxi to znamená, že Grécko malo začať postupne tvoriť primárny prebytok (ide o porovnanie príjmov a výdavkov verejnej správy bez výdavkov na verejný dlh, predovšetkým bez úrokových platieb). Vláda Antonisa Samarasa túto dohodu plnila, keď verejná správa takýto prebytok v roku 2014 dosiahla. Ďalším cieľom bolo zvyšovať ho tak, aby krajina postupne splácala svoj dlh.

Reformné opatrenia priniesli pokles životnej úrovne, nárast nezamestnanosti a frustrácie voličov. To využil Alexis Tsipras a jeho strana Syriza. Predvolebnú kampaň vystaval na boji proti reformám a úsporným opatreniam a zároveň prisľúbil, že tieto ústupky vybojuje bez toho, aby Grécko eurozónu opustilo. Tu však narazila kosa na kameň. A tak od februára až doteraz prebiehajú bezvýsledné rokovania, finančný trh je v strese.

Postup gréckej vlády však nie je fér. V prvom rade, medzinárodní veritelia už v roku 2011 časť verejného dlhu odpustili, čo je samo o sebe v rámci krajín vyspelého sveta v posledných desaťročiach nevídané. Tento odpustený dlh vo výške 110 mld. eur bol síce verejným dlhom, ale vo svojej podstate išlo o peniaze, ktoré grécki občania, možno aj voliči Syrizy, v predchádzajúcich rokoch minuli na svoju spotrebu a nevrátili.

Ďalej, pokles životnej úrovne v Grécku je zjavný. Kým ešte v roku 2009 bol HDP v prepočte na jedného obyvateľa na úrovni 94 % priemeru Európskej únie, v roku 2014 bol tento pomer už len 72 %. Grécko sa stalo v priebehu niekoľkých rokov chudobnejšie ako Slovensko. Zároveň je však stále bohatšie ako niektoré iné členské krajiny EÚ – Bulharsko, Chorvátsko, Rumunsko. Grécko bolo v roku 2014 v prepočte na osobu bohatšie ako všetci jeho susedia a bolo v prvej štvrtine najbohatších krajín sveta. 100 krajín malo životnú úroveň polovičnú alebo horšiu a 30 krajín malo životnú úroveň desatinnú alebo horšiu. Grécko sa teda má horšie v porovnaní so svojou vlastnou predchádzajúcou životnou úrovňou, ale nie v porovnaní so zvyškom sveta. Grécke nariekanie je neprimerané.

O hospodárskej politike možno viesť nekonečné diskusie, ale je isté, že aktuálna grécka hospodárska politika je neudržateľná. Vláda sa ani netají tým, že nemá žiadne ambície vykonať štrukturálne reformy tak, aby využila podnikateľský potenciál svojich občanov v prospech dlhodobého a postupného hospodárskeho rastu a teda v prospech zvyšovania životnej úrovne prirodzenou cestou, bez makroekonomických nerovnováh.

Nielen postoje gréckej vlády sú neudržateľné, ale aj samotná forma. Tsipras a jednotliví ministri, najmä minister financií Varufakis, absolvujú rokovania s veriteľmi nepripravení, ako keby išlo o pokračovanie predvolebnej kampane. A – čo je horšie – vláda sa snaží do svojho vlastného problému zaangažovať ďalšie štáty a veriteľov takto politicky a ekonomicky vydierať. Tak si napríklad „svoju polievku prihrial" minister obrany Panos Kammenos (jediný zástupca koaličného partnera Syrizy vo vláde, strany „Nezávislí Gréci"), ktorý v marci povedal, že ak Grécko bude musieť opustiť eurozónu, Španielsko a Taliansko ho budú nasledovať. Politicky sa snaží Európsku úniu svojím príklonom k Rusku vydierať samotný predseda gréckej vlády.

Grécka vláda je neschopná a o to viac angažovaná. Stavila na ústupky eurozóny, lebo zmysluplnú hospodársku politiku ponúknuť nevie. Ani nemá inú možnosť, lebo vďaka kritike úsporných opatrení, ktoré by zmysluplnú politiku ešte nejaký čas museli nevyhnutne sprevádzať, sa dostala do vlády. Vo vláde chýba ekonomický líder, minister financií, „showman" Janis Varufakis ním nie je.

Pokiaľ ide o ďalší vývoj, ak Grécko ustúpi, prehrá tamojšia vláda. Podľa prieskumov je prioritou väčšiny obyvateľstva udržanie členstva v eurozóne aj za cenu ústupkov veriteľom, ale nepochybne by sa jej popularita oslabila. Náprava gréckej nerovnováhy by si totiž vyžiadala ďalší hospodársky pokles a ďalšie znižovanie životnej úrovne. Pretože akokoľvek sa zdá, že Grécko prinieslo obete, stále ich je málo.

Stále má zo všetkých južanských krajín najviac zamestnancov vo verejnej správe na 1 000 obyvateľov. Hoci mzdy za posledné roky klesli, súkromné mzdy klesli rýchlejšie ako verejné mzdy. Nožnice medzi vyššími verejnými mzdami a nižšími súkromnými mzdami sa otvorili. Mzdy zamestnancov vo verejnom sektore sú neprimerane vysoké a vláda nemá ambíciu ich znižovať. Grécko nemá ani konkurencieschopný priemysel. Priemyselná produkcia neustále klesá a už teraz vyrába Grécko v prepočte na jedného obyvateľa len polovicu z toho, čo Slovensko, tretinu z toho, čo Taliansko a šestinu z toho, čo Nemecko.

Jednoducho, štrukturálne je krajina podobná svojim chudobnejším susedom, ktorí sú bez výrazných nerovnováh. Ak by sa im malo teda Grécko priblížiť, muselo by klesnúť o ďalšiu štvrtinu až tretinu. Takýto pokles by takmer určite dostal Tsiprasovu popularitu do minulosti. A preto možnosť, že vláda ustúpi, je nepravdepodobná.

Druhou alternatívou je, že neustúpi nikto. Grécku približne na konci júna dôjdu peniaze na všetkých verejných účtoch a vyhlási bankrot. Finančný trh zasiahne šok, lebo pochopí, že zbankrotovať môže aj taká krajina, ktorej bol pred pár rokmi odpustený masívny objem dlhu a ktorú zachraňuje jedna z najbohatších oblastí sveta. Začne sa rokovať o budúcom statuse Grécka v eurozóne alebo mimo eurozóny.

Európske krajiny by sa pravdepodobne snažili Grécko vypudiť z eurozóny, aj keď panujú právne pochybnosti, či by to bolo vôbec možné. Zbankrotované Grécko vo vnútri bloku by totiž pôsobilo ako nádor, ktorý by rozkladal menovú úniu zvnútra. ECB by musela napríklad neustále zachraňovať grécke banky a pod.

Grécko by mohlo z eurozóny odísť aj samo, k čomu prekvapivo nemá až tak ďaleko. Len v máji sa vo vedení strany Syriza hlasovalo o návrhu jej Ľavicovej platformy (Syriza nie je jednoliata strana, ale koalícia) neuhradiť splátku Medzinárodnému menovému fondu. Proti tomuto návrhu bolo len 95 členov z 201-členného vedenia strany, až 75 členovia boli za návrh (zvyšok nehlasoval). Šéf Ľavicovej platformy, bývalý komunista a súčasný minister životného prostredia Panagiotis Lafazanis dokonca vyhlásil, že odchod Grécka z eurozóny by nebol katastrofou. Na druhej strane, životným záujmom tejto periférnej krajiny EÚ obklopenej turbulentnými susedmi je zostať v eurozóne, čo si pravdepodobne uvedomujú aj samotní voliči. A tí by mohli vytvoriť tlak zdola na nezodpovedných politikov.

Predstavy, že Grécku sa po odchode z eurozóny bude dariť, sú „neprimerane optimistické". Grécko je jednou z najuzatvorenejších ekonomík EÚ a OECD a navyše časť exportu je v USD – devalvácia drachmy by síce pritiahla turistov, ale priemyslu by významne nepomohla. Napríklad aj Chorvátsku sa darí rok čo rok zvyšovať zahraničnú turistiku, ale kondícia krajiny sa nezlepšuje. Totiž aj v ekonómii platí, že prikryť sa možno len takou perinou, na akú máme. A tak by krajina nevyhnutne musela schudobnieť na primeranú úroveň, tak ako sme to opísali vyššie.

Bankrot Grécka a jeho odchod z eurozóny je nepravdepodobný, aj keď by bol najlepšou možnosťou. Dokonca aj finančný trh je na túto situáciu pripravený (napríklad talianske dlhopisové výnosy síce v poslednom čase stúpli, ale rovnakou mierou stúpli aj nemecké) a nemuseli by sa naplniť obavy z rozšírenia nákazy na ďalšie krajiny eurozóny. Ale politici nie sú pripravení. Radi vládnu „v dobrom počasí" a predstava krízového manažmentu ich desí. O odchode Grécka z eurozóny by ani nemal kto rozhodnúť.

V tomto by sme sa však radi mýlili.

Pravdepodobná je tretia možnosť, že veritelia ustúpia. Tsipras a jeho tím to budú doma oslavovať ako veľké víťazstvo srdca a európske krajiny ako veľké víťazstvo rozumu. Grécko však dlhodobo nevyhrá, lebo jeho cesta udržateľnosti ekonomického vývoja sa spomalí. Nevyhrá ani eurozóna, lebo v Španielsku už netrpezlivo čaká na svoje decembrové víťazstvo populistická strana Podemos (v prekl. „Môžeme") a v Taliansku Hnutie piatich hviezd ďalšieho komika Beppeho Grilla.

Späť