sk
SK
CZ | EN
MENU
KONTAKTOVAŤ
OBCHODNÉ MIESTA
PRIVÁTNI
BANKÁRI
ÚSTREDIE
BLOG
AN
Deformácia eurozóny pokračuje
26.10.2015

V každodennej záplave správ a komentárov k zvyšovaniu sadzieb v USA, k čínskemu rastu či osudu dieselových motorov v posledných týždňoch sa stratila myšlienka eurokomisára pre hospodárske a menové záležitosti Pierra Moscoviciho o zriadení postu ministra financií eurozóny. Podľa neho „by sa právomoci Európskej komisie v rámci euroskupiny (skupiny ministrov financií členských krajín eurozóny) mali výrazne rozšíriť a komisiu by mal zastupovať minister financií. Ten by stál v mene eurozóny na čele boja s krízami a on alebo ona by mohla v primeranom čase čerpať finančné prostriedky dostupné v eurozóne."

Myšlienka bojovať s krízou alebo všeobecne stimulovať hospodársky rast prostredníctvom ďalších a ďalších verejných výdavkov zďaleka nie je nová. Napokon – len minulý rok ohlásil predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker zriadenie Európskeho fondu pre strategické investície (EFSI), ktorý má mobilizovať súkromné investície na podporu infraštruktúry, inovácií, malého a stredného podnikania. Vstupný kapitál členských krajín EÚ a Európskej investičnej banky má dosiahnuť 21 mld. eur a celkovo by v najbližších troch rokoch malo byť preinvestovaných najmenej 315 mld. eur.

Ale ani tento tzv. Junckerov balíček nie je v rámci Európy nový – napríklad od roku 1991 poskytuje krajinám strednej a východnej Európy investičnú podporu Európska banka pre obnovu a rozvoj a od roku 1958 pôsobí v rámci Európskej únie Európska investičná banka (EIB). A dokonca, cielenie EIB je takmer identické ako cielenie EFSI.

Všetky tieto programy spája jedno – predpoklad, že verejné investície môžu hospodársky rast zabezpečiť alebo ho zrýchliť a že verejné investície môžu byť v boji s krízou úspešné. Tieto predpoklady sú však mylné.

Za posledných 10 rokov vynakladalo Nemecko na verejné fixné investície priemerne 2,1 % svojho HDP, Francúzsko 4 % HDP. A pritom Nemecku sa hospodársky darí a Francúzsku nie.

Celkovo neplatí, že čím viac verejných výdavkov, tým vyšší hospodársky rast. Zoberme do úvahy všetky krajiny sveta, usporiadajme ich podľa hrubého domáceho produktu na obyvateľa za rok 2014 a za každú krajinu zistíme podiel výdavkov z verejného rozpočtu na HDP. Potom bohatšia polovica krajín má priemerne vyšší podiel verejných výdavkov na HDP, približne 37 %. Chudobnejšia polovica krajín má takýto podiel priemerne na 31 %. Zdá sa teda, že čím je vyššia miera verejného prerozdeľovania HDP, tým je krajina bohatšia, so „stabilným“ hospodárskym rastom. Ale nie je to tak.

Najvyšší podiel verejných výdavkov na HDP zo všetkých vyspelých krajín malo v roku 2014 Francúzsko, až 57 % HDP. Bolo to viac ako škandinávske krajiny, ktoré sú chronicky známe vysokou mierou prerozdeľovania. A práve paradoxne Francúzsko aj prostredníctvom svojho prezidenta Hollanda najviac volá po ďalších a ďalších verejných výdavkoch. Krajina tak priznáva, že doterajšia stimulačná politika je neúčinná.

Následne z prvej polovice rebríčka najbohatších krajín podľa HDP na obyvateľa vyberme krajiny, ktoré nemajú problém s hospodárskym rastom: Hongkong, USA, Austrália, Nemecko, Taiwan, Kanada, Veľká Británia, Južná Kórea, Švajčiarsko. Priemerný podiel výdavkov na HDP je v týchto krajinách 30%, čo je nielen menej ako priemer zvyšku bohatších krajín (38%), dokonca aj menej ako priemer chudobnejších krajín (31%). Tieto bohaté krajiny teda prosperujú bez toho, aby svoj hospodársky rast stimulovali verejnými výdavkami.

Na problém sa možno pozrieť aj z opačnej strany – či krajiny s nadpriemerným podielom verejných výdavkov na HDP aj rýchlejšie rastú. Zistili sme tempá rastu v troch obdobiach – v rokoch 1985 až 1995, v rokoch 1995 až 2005 a v rokoch 2005 až 2015. Výsledok bol jednoznačný – v každom jednom sledovanom období rástli nadpriemerne tie štáty, ktoré mali nižšiu mieru verejného prerozdeľovania.

Ekonomický rast krajiny teda nezávisel od verejných výdavkov, naopak úspešnejšie boli a sú tie krajiny, kde väčšinu produktu prerozdeľuje súkromný sektor. Napokon, historické skúsenosti (východoeurópskeho) socialistického hospodárenia, kde 100 % alebo takmer 100 % oficiálnych investícií uskutočňoval verejný sektor, hovoria samé za seba.

Okrem „národných" verejných výdavkov slúžia na podporu hospodárskeho rastu a na vyrovnávanie medzištátnych a regionálnych rozdielov v Európskej únii aj tzv. eurofondy. Praktické výsledky sú však žalostné. Za posledných 10 a aj za posledných 20 rokov rástli južanské krajiny Európskej únie (Portugalsko, Španielsko, Taliansko, Grécko a Cyprus) pomalšie ako priemer EÚ a aj ako priemer pôvodných 12 krajín eurozóny (eurozóna rástla pomalšie ako EÚ). A to napriek tomu, že okrem Talianska patria všetky južanské krajiny dlhodobo k čistým poberateľom európskych fondov.

Priam tragickým príkladom je Grécko, ktoré vstúpilo do Európskej únie v roku 1981 a po 34 rokoch sa jeho životná úroveň takmer nezmenila – je nielen jednou najchudobnejších krajín EÚ, ale je ňou napriek tomu, že je stále jedným z najväčších čistých poberateľov eurofondov na obyvateľa. Snaha o vyrovnávanie rozdielov nie je úspešná ani na regionálnej úrovni. Za posledných 15 rokov sa rozdiely v ekonomickej výkonnosti regiónov zmiernili len v niektorých bohatých krajinách (Nemecko, Belgicko, Rakúsko), inde sa však zväčšovali. A to aj v krajinách, ktoré čerpali najviac peňazí z eurofondov (napríklad Grécko).

Okrem samotného objemu verejných stimulácií je otázne aj cielenie. Jean-Claude Juncker plánuje zo „svojho" fondu EFSI stimulovať okrem iného aj výstavbu diaľnic. Diaľnice však nie sú všeliek. Napríklad Portugalsko má oveľa vyššiu hustotu diaľnic (počet km diaľnic na km2 plochy) ako Írsko alebo škandinávske krajiny, ale je nielen chudobnejšie, ale má aj väčšie regionálne rozdiely. A pritom sa nachádza rovnako ako Írsko či škandinávske krajiny na periférii Európskej únie. Jednoducho, vzorec viac diaľnic = viac rastu a vyššia životná úroveň neplatí automaticky.

Verejné inštitúcie teda prostredníctvom verejných investícií a verejných výdavkov hospodársky rast „zabezpečiť" nevedia. Ak ho teda nevedia zabezpečiť dlhodobo, v pokojných časoch, nie je racionálne predpokladať, že to dokážu v čase krízy. Kríza síce núti politikov prijať rozhodnutia, ale negarantuje kvalitu rozhodnutí. Práve naopak, je pravdepodobné, že kvalita rozhodnutí v časovom, politickom a pod. strese utrpí. Moscoviciho plán teda nepovažujeme za efektívne riešenie krízových situácií.

Kríza je v kapitalistickom systéme bežným a normálnym vyvrcholením nejakého cyklu nerovnováhy – cyklu nadmernej spotreby, nadmerných úspor, nadmerných dlhov a rozhodnutie o riešení krízy často smeruje práve k stimulácii toho, čo krízu spôsobilo. Napríklad spľasnutie dlhovej bubliny sa štáty snažia riešiť podporou úverov, ďalším zadlžovaním.

V kríze pritom už fungujú hlavne na výdavkovej strane  automatické stabilizátory. Investičné výdavky štátu sú voči kríze odolné a v čase poklesu firemnej aktivity tvoria verejné investičné výdavky „vankúš" pre firmy. A napríklad, v čase poklesu rastie nezamestnanosť, ale podpory v nezamestnanosti vykryjú pre firmy aspoň časť padajúceho domáceho dopytu a pod. Ďalšie dodatočné zásahy sú zbytočné a svedčia skôr o celkovej dlhodobej nekoncepčnosti hospodárskej politiky.

Skutočným riešením kríz by bolo vytváranie rozpočtových prebytkov v čase rastu ekonomiky a ponechanie rozpočtových deficitov len v čase hospodárskeho poklesu. Bez dodatočných výdavkových programov. Lebo milióny dennodenných podnikateľských a pracovných rozhodnutí žiadny eurominister nenahradí. 

 

Späť