sk
SK
CZ | EN
MENU
KONTAKTOVAŤ
OBCHODNÉ MIESTA
PRIVÁTNI
BANKÁRI
ÚSTREDIE
BLOG
AN
Močiť proti vetru, pľuť proti nebu
02.01.2017

Dňa 19. decembra 2016 bol Donald Trump zvolený zborom voliteľov za amerického prezidenta, 20. januára 2017 sa ním stane aj oficiálne. Samozrejme, do určitej miery ide len o formality a za prezidenta bol považovaný už od zverejnenia výsledkov volieb 9. novembra či dokonca aj skôr – hneď ako prišli výsledky z kľúčovej Floridy. A prinajmenšom odvtedy už významne ovplyvňuje finančný trh.

Dolár je voči euru najsilnejší od roku 2003. Americký akciový index S&P 500 len za niečo vyše mesiaca stúpol o 5 % a Dow Jones Industrial dokonca až takmer o 10 %. Stúpli aj výnosy na štátnych či podnikových dlhopisoch, napríklad desaťročný výnos na americkom štátnom dlhopise stúpol za tento čas až o 0,8 percentuálneho bodu. A Trumpovi neodolala dokonca ani centrálna banka – kým v septembrovej prognóze videla dvojnásobné zvyšovanie úrokových sadzieb v roku 2017, v poslednej, decembrovej prognóze ich vidí ako trojnásobné. Vraj vďaka nemu.

Očakávania rôznych typov investorov a iných „činiteľov" na finančnom trhu sú značné a čo je zaujímavé, Trump, zdá sa, potešil asi všetkých. Takýto široký konsenzus tu nebol už dávno. Mimochodom, v tejto súvislosti sú predvolebné signály o oddanosti Wall Streetu Hillary Clintonovej sporné.

Ale prakticky sme zatiaľ len v prvej, najľahšej fáze – vo fáze existencie očakávaní a absencie skutkov. Potom v najlepšom prípade príde existencia očakávaných skutkov a v ďalšom najlepšom prípade existencia pozitívnych dosahov týchto skutkov. Celé to má minimálne dve úskalia. Po prvé, musí byť naozaj veľmi veľa šťastia, aby, „technicky povedané", súčasná fáza existencie očakávaní zbehla do budúcej fázy pozitívnych dosahov, a to dokonca pre všetkých, ktorí ich dnes očakávajú. Samotný Trump mnoho rokov podnikal a nie každý podnikateľský zámer mu vyšiel. Podľa viacerých zdrojov niekoľko rokov neplatil daň, lebo započítaval straty, niekoľko jeho spoločností dokonca skrachovalo. To je v kapitalizme normálne.

A po druhé – Donald Trump čelí dlhodobým veľkým spoločenským zmenám, ktoré zdedil a nemôže ich ovplyvniť.

Po druhej svetovej vojne bola hybnou silou dobrá demografia. Až do 60. rokov sa počet obyvateľov krajiny prudko zvyšoval, dokonca dynamika narastala. V 70. rokoch už populačná explózia ustrnula, ale na druhej strane sa na trh práce dostávalo čoraz viac ľudí v produktívnom veku. A tí sú z pohľadu hospodárskeho rastu najdôležitejší.

Nasledujúce 80. roky vlády prezidenta Ronalda Reagana boli rokmi politickej a ekonomickej stabilizácie. Nezamestnanosť klesala, dôvera domácností vzrástla a s tým aj ich dlhový apetít – v priebehu desiatich rokov sa zvýšil dlh domácností zo 45 % HDP na 60 % HDP, približne o 15 percentuálnych bodov. Prezident Reagan presadzoval dereguláciu, zníženie daní a rast výdavkov na obranu, čo zvýšilo aj federálny deficit. V 80. rokoch preto rástol aj verejný dlh, a to až o 25 percentuálnych bodov na HDP. Dôležitým zdrojom rastu v 80. rokoch bol teda dlh a samotný Reagan označil rast dlhu za najväčšie zlyhanie svojho pôsobenia na čele USA.

V 90. rokoch pôsobili iné dva faktory. Opäť sa zlepšovala demografia, lebo na trh prišla ďalšia generačná vlna z povojnovej populačnej expanzie. Zároveň však ekonomika USA zažila veľmi zaujímavé obdobie − výrazne ju ovplyvnil technologický boom v podobe nástupu internetu. Ten výrazne uľahčil distribúciu informácií a mohutne zvýšil produktivitu práce v amerických firmách. Hospodársky rast v tejto „službovo" orientovanej ekonomike sa zrýchlil bez toho, aby rástol celkový dlh.

Medzitým sa však opäť naštartoval dlhový stroj a v novom tisícročí bol hlavným faktorom rastu zase dlh, a to opätovne dlh domácností a verejnej správy. V rokoch 2003 – 2007 len hypotekárny dlh rástol každý rok o viac ako 1 bilión dolárov, každý rok tvoril takmer 10 % HDP. Nové peniaze dynamicky ťahali spotrebu domácností, HDP rástlo. Počas krízy 2008 − 2009 hypotéky ustali a domácnosti sa zadlžovať prestali, ale zato prudko rástol dlh verejnej správy. Celková zadlženosť firiem, domácností a verejnej správy sa od roku 2000 do roku 2010 zvýšila z 200 % HDP na rekordných 260 % HDP.

Za posledných 5 rokov už celkový dlh v podstate nerástol, ale ekonomike sa vcelku darilo, napríklad nezamestnanosť sa dostala pod 5 %. Totižto klesala nákladovosť dlhu. Hlavné úrokové sadzby postupne klesli takmer na nulu a spolu s nimi klesali výnosy kratších či dlhších štátnych či podnikových dlhopisov, klesali aj úrokové sadzby na úvery v bankách. Refinancovaním hypoték, podnikových úverov za nižšie úrokové sadzby sa znížili úrokové náklady pre domácnosti a firmy, a tie mali zrazu vyššie disponibilné príjmy, vyššie zisky. Celkové úrokové náklady firiem, domácností a verejnej správy klesli len v priebehu niekoľkých rokov (2011 – 2016) o 4 – 5 percentuálnych bodov na HDP. Toto je de facto priama podpora spotreby.

Ale teraz „čelíme výzvam". Demografia je najslabšia od druhej svetovej vojny. Populácia rastie pomaly, a zároveň sa znižuje alebo aspoň nerastie aj podiel zamestnaných na populácii či pracovnej sile, migranti nie sú pre Trumpa riešením. Demografia tak nie je faktorom budúceho rastu. Okrem toho teraz stagnuje aj produktivita práce.

Ďalej, celkový dlh štátu, domácností a firiem dosahuje už 270 % HDP. Je to najviac v histórii krajiny a Trumpova politika zníženia daní a zvýšenia výdavkov bezpochyby prinesie (aspoň v úvodných rokoch) ďalší rast dlhu. Samozrejme, akýkoľvek dlh je udržateľný, ak je primerane tomu lacný. Ale ak sa budú zvyšovať úrokové sadzby, dlh sa stane nákladnejším. Už teraz sú výnosy štátnych a podnikových dlhopisov vyššie ako pred mesiacom. Postupne sa tak dostávame do dlhovej pasce. Pokiaľ sa HDP nezrýchli, bude rásť nielen dlh voči HDP, ale aj jeho nákladovosť voči HDP.

Celkovo hlavné body ekonomickej politiky Donalda Trumpa (zníženie daní, zlepšenie infraštruktúry) považujem za správne, ale v súčasnom prostredí za komplikované. Trump môže „dať opraviť" infraštruktúru, môže prostredníctvom zníženia daní motivovať firmy na repatriáciu ziskov zo zahraničia do USA. Ale nemôže okabátiť demografiu, dlh, jeho nákladovosť a, samozrejme, tak ako žiadny politik na svete nie je nositeľom kľúčovej technologickej zmeny. Jeho politika môže len oddialiť trend nevyhnutného spomalenia hospodárskeho rastu a očakávania trhu môže sklamať. Močiť proti vetru alebo pľuť proti nebu sa totiž dá, ale výsledok je pomerne jasný.

 

Späť