sk
SK
CZ | EN
MENU
KONTAKTOVAŤ
OBCHODNÉ MIESTA
PRIVÁTNI
BANKÁRI
ÚSTREDIE
BLOG
AN
Katalánska nezávislosť vo víre dejín
04.04.2018

Keď som v lete minulého roka prijal prácu analytika v katalánskej Barcelone, ani vo sne by mi nenapadlo, že táto zmena prebehne za takých dramatických okolností. Z času na čas sa človek v slovenskej či českej tlači dozvie o tom, že Katalánci majú chuť sa od Španielska odtrhnúť, ale v driemotách strednej Európy je aj tak najzaujímavejšou katalánskou značkou FC Barcelona.

FC Barcelona je mimochodom hrdým reprezentantom Kataláncov od nepamäti. Lenže aj tu platí, že šport sa s politikou nemieša, lebo sú ako olej a voda. Aj keď ich premiešate, po chvíli sa opäť oddelia.

Do práce v Barcelone som nastupoval týždeň potom, čo sa v Katalánsku konalo referendum o nezávislosti a hneď prvý deň som pochopil, že to, čo sa tu deje, je revolúcia v priamom prenose. Len čo som vystúpil z útrob barcelonského metra na Plaza Catalunya, do očí mi udreli všadeprítomné vlajky. V oknách domov či na autách viseli katalánske aj španielske vlajky. Na bulvári La Rambla postávali televízne štáby z celého sveta prinášajúce neustály prúd nových a nových informácií. Dokonca do vlajok boli zabalení aj ľudia. Pripomenulo mi to tú nedeľu, 11. mája 2002, keď Slováci vyhrali vo finále majstrovstiev sveta v hokeji a davy nadšencov s vlajkami zaplnili námestia, bary či krčmy. Na rozdiel od titulu majstrov sveta v hokeji ide Kataláncom o nezávislosť a prejavy náklonnosti ku Katalánskej republike alebo španielskej kráľovskej korune majú omnoho trvácnejší charakter.

Udalosti v Barcelone nabrali výrazne revolučný charakter už pár týždňov po konaní referenda, v ktorom drvivá väčšina z necelej polovice obyvateľov Katalánska vyjadrila podporu nezávislosti. Manifestácie na podporu republiky či naopak na podporu koruny boli na dennom poriadku. Hlavné námestia ako Plaza Catalunya či Plaza España sa počas pracovného týždňa, ale hlavne cez víkendy plnili davmi ľudí a ku eskalácii politického napätia prispeli aj zatknutia občianskych protagonistov nezávislosti. Na predmestiach Barcelony po nociach ľudia cinkali lyžicami po hrncoch na znak občianskej podpory či na protest proti nezávislosti. Samotné katalánske referendum o nezávislosti bolo centrálnou vládou v Madride považované za neústavné a Madrid proti nemu zasiahol s použitím policajnej sily. Vrcholom bolo jednostranné vyhlásenie katalánskej nezávislosti v piatok 27. októbra, ktoré spustilo odvetu Madridu vo forme administratívneho prevzatia moci nad Katalánskom spojenú s kriminalizáciou hlavných aktérov vrátane katalánskeho prezidenta Carlesa Puigdemona.

Katalánska sloboda mala formálne len veľmi krátke trvanie. Všetky svetové mocnosti vrátane EÚ, USA či Veľkej Británie ideu samostatnosti Kataláncov odmietli, jedine Škóti boli za. Po decembrových katalánskych voľbách, v ktorých väčšinu opäť získali politické strany podporujúce nezávislosť, to však vyzerá tak, že plamienok nezávislosti stále tlie, aj keď okolnosti Kataláncom príliš neprajú. S Puigdemonom v exile a bez podpory zvonku sú odsúdení na dlhotrvajúcu zákopovú bitku na politickom poli proti Madridu aj zvyšku Španielska.

Korene katalánskej nezávislosti

Väčšine ľudí na Slovensku a v Európe vo všeobecnosti pripadá snaha Kataláncov

o nezávislosť ako „rozmar“, ktorým si chcú pre seba zabezpečiť ekonomickú prosperitu po tom, čo si zo spoločných prostriedkov EÚ zabezpečili solídny ekonomický základ.

Po pár mesiacoch strávených v Barcelone môžem potvrdiť, že rozdiely sú najmä kultúrne. Hoci medzi Katalánskom a Španielskom existuje celý rad nerovností v ekonomickom vývoji či v prerozdeľovaní daní, ktoré sú navyše v centre rozdielnych politických záujmov. Základom snahy o nezávislosť je pocit katalánskej identity prameniacej z rozdielneho jazyka a histórie.

Aragónske kráľovstvo, predchodca dnešného Katalánska, bolo vďaka bankárom a kvitnúcemu obchodu silnou mocnosťou v Stredomorí už v ranom stredoveku a katalánsky jazyk sa rozširoval na juh od Valencie či na Sardíniu, kde sa ním mimochodom hovorí dodnes. Svadbou aragónskeho kráľa Ferdinanda s Izabelou Kastílskou sa postavenie mocnosti posilnilo natoľko, že po storočiach porazila moslimov a ovládla celý Pyrenejský polostrov. To, že išlo o osvietených vládcov, dokázali Ferdinand a Izabela tým, že financovali Kolumbovu pioniersku výpravu na západ, ktorá im neskôr priniesla bohatstvo a posilnila ich mocenský vplyv v Európe.

Napriek ekonomickému a mocenskému rozmachu a kvitnúcej katalánskej kultúre vrátane literatúry, strata zlatých a strieborných baní v Peru či Mexiku v 19. storočí, spôsobila španielskej korune prudký pokles príjmov a ľudu priniesla chudobu. Výsledkom chudoby feudálov a ľudu bola krvavá španielska občianska vojna. V nej republikánov krutým spôsobom porazil generál Franco a jeho režim zaradil na dlhé roky katalánčinu, ale aj ostané jazyky menšín v Španielsku na čiernu listinu.

Francova éra spôsobila, že pre mnohých Španielov je katalánčina len akýsi nespisovný dialekt ich pomyselnej „čistej“ španielčiny. Po Francovej smrti v roku 1975 však Katalánci podpísali novú ústavu, ktorá im priniesla značnú regionálnu autonómiu a kontrolu nad svojím jazykom ako aj vzdelaním. Za posledných 30 rokov sa väčšina školských predmetov vyučuje v katalánčine. Éra diskriminácie katalánskeho dedičstva je jedným z najdôležitejších zdrojov katalánskej identity a nacionalizmu.

Neistá budúcnosť Katalánska

Napriek tomu, že si Katalánsko vybudovalo v porovnaní s ostatnými regiónmi Španielska hegemonické postavenie, je jeho budúcnosť ako samostatnej krajiny neistá. Katalánsko dnes so 16 percentami obyvateľstva tvorí jednu pätinu španielskeho HDP a takmer 27 percent exportu Španielska. Zároveň sa však výrazne podieľa na celkovom dlhu. Odhady podielu katalánskeho dlhu sa pohybujú v rozmedzí 7 – 17 percent celkového dlhu Španielska, ktorý predstavuje 1,136 bilióna EUR.

Katalánsko je na tom z pohľadu miery nezamestnanosti ako aj miery ekonomickej aktivity spomedzi 17 regiónov Španielska najlepšie, ale odhadovať jeho budúcnosť je zložité. Jednostranné vyhlásenie nezávislosti Katalánska je pre centrálnu vládu v Madride nepriateľským aktom, ktorý predstavuje pre obe strany bezprostrednú ekonomickú hrozbu. Len usporiadanie vzájomných pohľadávok a záväzkov by bol mimoriadne politicky citlivý a zdĺhavý proces, ktorý by obe krajiny uvrhol na niekoľko rokov do chaosu a s veľkou pravdepodobnosťou aj do hospodárskej recesie. Potom, čo sa Španielsko len nedávno ako tak vystrábilo z choroby nadmerných dlhov, by vyhlásenie nezávislosti Katalánska prinieslo obom stranám náhly koniec éry lacných peňazí.

To, že katalánska snaha o nezávislosť vytvorila neistotu, je v uliciach Barcelony jasné už dnes. To, že historické centrum mesta je aj v zime plné turistov neznamená, že celému regiónu sa darí rovnako. Malé kaviarničky či obchody so zmiešaným tovarom na barcelonských predmestiach už dnes hlásia výrazný pokles biznisu. Na ulici Amadea vo štvrti Hospitalet de Llobregat, kde som býval, zavreli v priebehu novembra jednu kaviareň, a postupne aj menší bar. Do konca roka rolety nadobro spustil dole aj bufet s rýchlym občerstvením na rohu ulice.

Rovnaký trend potvrdzujú aj oficiálne čísla, keď od októbrového referenda si oficiálne zmenili daňové sídlo z Katalánska na územie v iných regiónoch Španielska takmer dve tisícky firiem, vrátane medzinárodných bankových gigantov ako napríklad Caixa bank.

Politicky je nezávislosť Katalánska neprijateľná pre väčšinu pragmaticky zmýšľajúcich politikov EÚ. Francúzsko-nemecký tandem prezidenta Macrona a kancelárky Merkelovej kuje plány na posilnenie integrácie a v hre je dokonca aj spoločný paneurópsky dlh, ktorý bol doteraz Pandorinou skrinkou ešte hlbšej a intenzívnejšej integrácie. Navyše Európu naplno zamestnáva vyjednávanie s Veľkou Britániou o podmienkach brexitu, čím spoločný rozpočet EÚ príde o britské miliardy. Myšlienka akejkoľvek ďalšej fragmentácie EÚ, vrátane Katalánska, je preto nechceným dieťaťom Európy. Potenciálny vstup Katalánska do EÚ by si totiž vyžadoval unilaterálne schválenie všetkými členskými krajinami EÚ a Španielsko v tomto bude určite proti. V tejto situácii je pre Katalánsko, ktorého dve tretiny exportu tvoria práve členské krajiny EÚ, nezávislosť len snom bez reálnych politických základov.

 

Autor: Mário Blačšák, externý prispievateľ

 

Späť