sk
SK
CZ | EN
MENU
KONTAKTOVAŤ
OBCHODNÉ MIESTA
PRIVÁTNI
BANKÁRI
ÚSTREDIE
BLOG
AN
Príjmová nerovnosť a kapitalizmus
30.01.2019

Koncom januára sa vo švajčiarskom Davose konalo 49. zasadnutie svetovej finančnej elity. A hoci tentokrát  bola hlavnou témou klíma, ako mnohokrát predtým sa nechala počuť aj medzinárodná nezisková organizácia bojujúca proti chudobe vo svete, OXFAM. Tá tvrdí, že príjmová nerovnosť sa vo svete opätovne zvýšila (celkom logicky, lebo tým legitimizujú požiadavky na príspevky). Na túto vlnu naskočil aj francúzsky minister financií Bruno Le Maire, ktorého krajina začala predsedať G7, a okrem iného povedal, že: „Kapitalizmus sa musí zmeniť, lebo neprežije rast nerovnosti vo svete. Nemôžeme za ekonomický rast platiť príjmovou nerovnosťou vo svete.“

 

Nuž, toto tvrdenie je pokrytecké a nesprávne. Pokrytecké v tom, že Bruno de Maire je ministrom financií krajiny, ktorá najviac na svete prerozdeľuje svoje HDP prostredníctvom verejného rozpočtu. Verejné výdavky tu tvoria až 56 % HDP, pričom svetový priemer je 30 % HDP a aj ostatné krajiny v G7 prerozdeľujú výrazne menej (Taliansko 48 %, Nemecko 44 %, Kanada 40 %, Veľká Británia a Japonsko 38 %, USA 35 %). Spomedzi krajín OECD má Francúzsko najvyššie sociálne výdavky, až 31 % HDP, priemer OECD je 20 %. Francúzsko má vyššie sociálne výdavky nielen ako ostatné krajiny G7, ale aj ako povestné škandinávske štáty. Napriek tomu reaguje minister financií na vnútropolitické problémy (žlté vesty) populistickým tvrdením, a nie čestne a vecne. 

Toto tvrdenie je nesprávne z viacerých dôvodov. Predovšetkým, príjmová nerovnosť vo svete nerastie, naopak, vďaka globalizácii sa znižuje, a to hlavne v chudobných krajinách. V bohatých krajinách stagnuje, ale na druhej strane je oproti chudobným krajinám nižšia. V rámci G7 má najnižšiu mieru príjmovej nerovnosti práve Francúzsko a Japonsko, najvyššiu USA.

Ďalej, nie je dokázané, že väčšia príjmová nerovnosť vedie k nepokojnosti či dokonca k zrúteniu sa kapitalizmu. Napríklad, v USA je vyššia príjmová nerovnosť ako vo Francúzsku (a dlhodobo rýchlejší rast HDP na obyvateľa), a predsa sú ľudia v USA v porovnaní s Francúzskom so životom spokojnejší (pozri Life Satisfaction Index od OECD za rok 2018). 

Príjmová nerovnosť je samotnou podstatou kapitalizmu (samozrejme, ak nejde o výsledok „podnikania vo verejnom sektore“). Na slobodnom trhu získava podnikateľ svoje bohatstvo od kupujúcich dobrovoľne a nie je žiaden dôvod, aby toto bohatstvo verejná autorita odobrala a prerozdelila svojim voličom, inak sa stráca motivácia podnikať . Navyše, ten, kto vymyslí tovar a službu, ktorú vie predať, vie pravdepodobne aj svoje peniaze investovať efektívnejšie, ako by ich vedeli investovať tí, ktorým boli prerozdelené. Prerozdeľovanie nad rámec zachovania nevyhnutnej kohézie v spoločnosti (nie každý má rovnaké schopnosti) je neefektívne. 

Ďalej, stav príjmov a bohatstva nie je verejne prístupná informácia, ktorá by mala mobilizovať prípadných poberateľov prerozdelenia, aby sa o toto bohatstvo „uchádzali“. Obyvatelia jednoducho ani nevedia posúdiť skutočný stav prerozdelenia v spoločnosti (ak im to populistickí politici neprezradia). Veď naozaj bohatí ľudia žijú často skromnejšie či nenápadnejšie ako ich menej bohatí, ale „extrovertnejší“ spoluobčania.

A napokon, v globalizovanom svete je presun kapitálu relatívne jednoduchý. Pokusy o prílišné zdanenie končia neúspechom – ako napríklad 75 percentná daň „zo závisti“ od bývalého francúzskeho prezidenta Françoisa Hollandeho, ktorá vyhnala z Francúzska miliardy EUR a tisíce manažérov. 

K zrúteniu kapitalizmu teda neprispeje príjmová nerovnosť, ale skôr politici, ktorí chcú byť zvolení za každú cenu. Aj za cenu rozdúchavania nenávisti a lží.


Autor: Richard Tóth, hlavný ekonóm

Späť