sk
SK
CZ | EN
MENU
KONTAKTOVAŤ
OBCHODNÉ MIESTA
PRIVÁTNI
BANKÁRI
ÚSTREDIE
BLOG
AN
Bremeno dlhu Talianov brzdí
04.07.2019

Na povrchu je obraz úspechu krajiny so slávnymi dejinami a svetoznámymi obchodnými značkami, ale pod povrchom je nerovnováha. Ekonomika tretej najväčšej krajiny Eurozóny čelí stagnácii zaťažená bremenom dlhu a rozdiel medzi bohatým severom a chudobným juhom sa naďalej prehlbuje. 

 

Cesta rýchlikom z Ríma do Neapola ubehne rýchlo. Hlavné mesto Talianska je od centra talianskeho juhu vzdialené 185 kilometrov, no za hodinu a desať minút už vystupujem na hlavnej stanici v Neapole. Rýchlik je hodný svojho mena, keď miestami ide rýchlosťou až 300 kilometrov za hodinu. Ide tak rýchlo, že aj spomalenie na 180-tku v tuneli spôsobí zaľahnutie v ušiach. Cesta je však rýchla a pohodlná. Vo vlaku je dostupný internet, tak si cestou čítam najnovšie ekonomické správy.

Viem, že zasadnutie rady guvernérov ECB bude z hľadiska možností rozhodnúť o niečom v oblasti menovej politiky zrejme nuda, ale tlačová konferencia ECB patrí v oblasti ekonomickej žurnalistiky medzi profesijné vrcholy – bez ohľadu na to, či už sa konajú v centrále ECB vo Frankfurte nad Mohanom alebo na stredovekom zámku v Neapole. Prezidentom ECB je Talian Mário Draghi a hostiť tak váženú skupinku centrálnych bankárov eurozóny je pre guvernéra hosťujúcej krajiny vždy veľká česť. Odmenou býva miesto po boku viceprezidenta a prezidenta ECB počas tlačovej konferencie, ktorá je pre novinárov, ekonómov a analytikov vyvrcholením zväčša dvojdňového rokovania. 

Rozdiel medzi Rímom a metropolou južného Talianska, Neapolom, pochopím hneď, keď vyjdem z budovy hlavnej stanice. Predo mnou je masa asi 150 taxíkov tlačiacich sa v štyroch cestných pruhoch, manévrujúc medzi autobusmi verejnej dopravy. Všetci taxikári majú svojich vlastných dohadzovačov, ktorí organizujú ľudí, ktorí prúdia z útrob vlakovej stanice. Na ulici sa mieša hluk áut s pokrikmi dohadzovačov a trúbením taxikárov, ktorí sa snažia čo najskôr pretlačiť k jedinej výjazdovej ceste. Človek by si predstavil podobný chaos skôr niekde v Ázii, v Hongkongu či Jakarte, ale od stanice stačí prejsť niekoľko sto metrov a chaos sa zmení v plynulú dopravu. 

Historické centrum Neapolu však má svoje čaro, predovšetkým stredoveká pevnosť na pobreží. Neďaleko pevnosti sídli aj neapolská pobočka Talianskej centrálnej banky, kde mi urobia fotku a rýchlo sa akreditujem. Zároveň ma na tlačovom oboznámia s tým, že v meste sa kvôli zasadnutiu ECB konajú masívne protesty, a preto bude príchod do miesta konania zasadnutia ECB centralizovaný v sprievode policajnej ochranky.

V októbri 2014 sa Taliani postavili do ozbrojenej opozície proti establišmentu a kapitalizmu vo všeobecnosti a svoj protest dávali otvorene najavo, keď mikrobusy plné novinárov cestou na zámok, kde sa konalo zasadnutie rady guvernérov ECB, zahádzali paradajkami a vajíčkami. Asi dvestočlenný dav protestujúcich musela od príjazdovej cesty odstaviť policajná blokáda ťažkoodencov.

Ľudia pochopili zasadnutie ECB ako správnu príležitosť protestovať proti ekonomickým reformám, po ktorých centrálna banka všetkých členských krajín eurozóny tradične volá. Prezident ECB, Mário Draghi, vtedy odmietol obvinenia z toho, že ECB je agentom nepriazne osudu obyvateľov Talianska kvôli jej aktívnej úlohe pri znižovaní výdavkov a zvyšovaní daní v niektorých krajinách eurozóny.

„Myslím si, že obraz ECB ako vinníka je potrebné napraviť. Vráťte sa preto späť a spýtajte sa sami seba, ako sme sa mali pred 2–3 rokmi, keď bol finančný systém v Taliansku na pokraji zrútenia,“ odkazoval vtedy Draghi protestujúcim.

Draghi sa zdal byť dotknutý tým, že v domovskej krajine nadnárodnú inštitúciu, akou je ECB, ktorú vedie, vníma pospolitý ľud ako vykorisťovateľa. Transparenty protestujúcich volali: „Osloboďte nás od nadvlády ECB.“

Už vtedy mi bolo jasné, že ECB je len zástupný problém, a že to nie je táto nadnárodná inštitúcia, ktorá Talianom „leží v žalúdku“, ale že protestujú, lebo chcú dať najavo svoju nespokojnosť s chudobou a s tým, čo Taliansko najviac trápi celé desaťročia, teda s ekonomickou a sociálnou bipolaritou.

Dlh Talianska dosahuje 131 percent hrubého domáceho produktu

Rozdiely medzi severom a juhom Talianska sú obrovské. V podstate sú to dve krajiny spojené v jednu. Kým sever zaznamenal rovnaký ekonomický a spoločenský rozvoj podobne ako každá iná rozvinutá oblasť západnej Európy, taliansky juh predstavuje jednu z najchudobnejších oblastí Európy. Hlavným rozdielom je ekonomická situácia, kým ostatné viditeľné rozdiely sú prirodzeným dôsledkom rozdielneho ekonomického rastu v období niekoľkých dekád. To je viditeľné od efektívnosti verejných služieb, cez životné prostredie až po kuchyňu, kde na juhu prevažujú menej sofistikované jedlá. Kým na juhu je bežné vidieť obrovské lány poľnohospodársky intenzívne obrábanej pôdy, sever je omnoho viac industrializovaný. A nakoniec ľudia – na juhu sú zvyčajne viac orientovaní na náboženstvo a rodinu, zatiaľ čo na severe sú viac pracovití a hľadiaci dopredu. Rozdiely sú zrejmé a viditeľné.

Rozdiely medzi severom a juhom Talianska sú obrovské

Ako zakladajúci člen Európskeho hospodárskeho spoločenstva, teda predchodcu dnešnej Európskej únie (EÚ), sa Taliansko ako celok radí v distribúcii bohatstva skôr k jeho priemeru. V prepočte hrubého domáceho produktu na obyvateľa prepočítaného na pomyselný jednotý spotrebný kôš menom parita kúpnej sily dosahujú Taliani ako celok 96 percent priemeru EÚ. V rámci krajiny však severný región Bolzana susediaci s Rakúskom dosahuje 143 percent priemeru EÚ a na druhej strane, južná provincia Kalábria, dosahuje v tomto porovnaní len 58 percent priemeru EÚ. Pre porovnanie, najbohatším regiónom Slovenska je Bratislavský kraj s tvorbou HDP na obyvateľa na úrovni 179 percent priemeru EÚ, čo ho po Prahe radí na ôsmu priečku najbohatších regiónov v celej únii, pričom východoslovenský kraj dosahuje 54 percent priemeru EÚ, teda je zhruba na úrovni talianskej Kalábrie.

Podstatou problému je dlh

Ekonomický rast Talianska sa už dlhodobo pohybuje pod úrovňou rastu eurozóny ako celku, pričom za najväčší problém talianskej ekonomiky sa považuje privysoký štátny dlh, ktorý dosahuje 131 percent hrubého domáceho produktu, a po Grécku je druhým najvyšším v celej eurozóne. 
V porovnaní s Gréckom je však nominálna výška talianskeho dlhu omnoho vyššia. Kým celý dlh Grécka na konci roka 2018 predstavoval 334,6 miliardy EUR, celková výška talianskeho dlhu bola v rovnakom čase 2,322 bilióna EUR, teda sedemnásobne viac. Preto je ekonomická a predovšetkým fiškálna pozícia Talianska v centre pozornosti finančných trhov.

Dohoda s Európskou komisiou o fiškálnej politike

Po dvoch mesiacoch rokovaní medzi Európskou komisiou a talianskou vládou sa dosiahla dohoda o rozpočte na rok 2019, ktorá Taliansku umožňuje vyhnúť sa administratívnemu trestu v podobe obmedzenia rozpočtových výdavkov známych tiež ako procedúra nadmerného deficitu. Oznámenie talianskej vlády o tom, že cieľom hospodárenia vlády na rok 2019 bude zvýšenie deficitu vo výške 2,4 % HDP, vyvolalo búrku nevôľe finančných trhov ešte v októbri minulého roka a výsledkom bolo, že dlhodobé úrokové sadzby na talianskych dlhopisoch ihneď stúpli. 
Až dohoda o redukcii cieľového deficitu na 2,04 % HDP bola Bruselom schválená a prispela k stabilizácii finančných trhov. Dohoda s Európskou komisiou obmedzila financovanie niektorých hlavných opatrení populistickej talianskej vlády, ako napríklad zrušenie plánovaného zvýšenia DPH, zníženie veku odchodu do dôchodku, zavedenie garantovaného minimálneho príjmu zameraného na nízkopríjmové skupiny a zvýšenie verejných investícií. Financovanie týchto opatrení sa znížilo a budú musieť byť financované prostredníctvom privatizácie, daňovej amnestie a očakávaného zvýšenia rozpočtových príjmov. Cieľový deficit by navyše mal tiež viesť k ďalšiemu zvýšeniu verejného dlhu, ktorý na konci roka 2018 predstavoval 132,2 percenta talianskeho HDP. 
Najnebezpečnejším európskym verejným dlhom 
sa zdá byť práve ten taliansky

To všetko sa udialo v prostredí anemického ekonomického rastu, ktorý sa po silnom zotavení v roku 2017 nevyhol spomaleniu, ktoré v roku 2018 zasiahlo celú eurozónu. Okrem vonkajších faktorov sa na spomalení podieľal aj nárast politickej neistoty po parlamentných voľbách v marci 2018. Následné trhové otrasy narušili dôveru podnikov a domácností, čo negatívne ovplyvnilo ich ekonomickú činnosť v posledných dvoch štvrťrokoch. Očakáva sa ďalšie spomalenie rastu v roku 2019 napriek tomu, že spotreba domácností aj vďaka zlepšeniu podmienok na trhu práce zostala v roku 2018 stabilná. 
Zhoršujúce sa hospodárske vyhliadky budú mať vplyv na tvorbu pracovných miest a slabý rast miezd bude naďalej stlmovať disponibilný príjem v dôsledku zvyšovania inflácie. Očakáva sa, že investície, hlavná hnacia sila oživenia, sa zmiernia v dôsledku slabšej dôvery a zhoršenia podmienok financovania podnikov. Očakáva sa, že zvyšovanie úrokových sadzieb bude naďalej ovplyvňovať súvahy talianskych bánk, ktoré sú hlavným veriteľom štátu, a vo svojich súvahách majú leví podiel verejného dlhu. Precenenie vládneho dlhu tak obmedzuje ich ziskovosť a tým aj poskytovanie úverov podnikom. Okrem toho sa podiel nesplácaných úverov v talianskych bankách zvýšil na 9,7 % z celkovej sumy a naďalej budú patriť medzi banky s najhoršou relatívnou rentabilitou v Európe. 

Bipolárna vláda, ale ako dlho?

Výsledkom talianskych volieb bol parlament bez väčšiny a zlyhanie tradičných strán ľavice a pravice v prospech Päťhviezdičkového hnutia, zatiaľ čo pravicová koalícia, v ktorej sa nachádza Liga Mattea Salviniho a Forza d'Italia pod vedením Silvia Berlusconiho, sa umiestnila na druhom mieste. Po niekoľkých mesiacoch rokovaní bola predstavená vláda jednoty.

Aliancia dvoch strán z opačných koncov politického spektra, bez politických skúseností s programom a ich politickým manifestom, ktoré sú čiastočne euroskeptické, podnietila napätie na finančných trhoch zvýšením obáv zo systémovej krízy v Taliansku. Napriek krízam, ktoré boli prítomné začiatkom prvých mesiacov tejto vlády, vrátane dosiahnutia dohody s Európskou komisiou na rozpočte na rok 2019, sa zdá, že koalícia je nateraz pevná. 

Rast popularity neštandardných politických strán potvrdili aj voľby do Európskeho parlamentu, v ktorých Liga súčasného talianskeho ministra vnútra, Salviniho, získala až 33,6 percent a v Európskom parlamente bude mať 28 mandátov. Všeobecný rast populizmu v Európe však nie je len talianskym fenoménom. V májových voľbách do Europarlamentu vo Francúzsku zvíťazil Národný front Marine Le Pennovej s 23,55 percentami a ziskom 22 mandátov a Strana slobodných v Rakúsku získala 17,2 percenta a 3 mandáty. Napriek ústupu tradičných politických strán v europarlamente v posledných voľbách zisk 112 mandátov v prospech euroskeptických politických strán pravdepodobne nepostačí na sformovanie zmysluplnej frakcie so spoločným politickým programom.

Kto vlastní taliansky dlh?

V prostredí politickej radikalizácie sa preto najnebezpečnejším európskym verejným dlhom zdá byť práve ten taliansky. Celkový objem približne 1,5 bilióna EUR sa sústreďuje do súvah bánk v Ríme a Miláne. Precenenie talianskeho dlhu by však pocítili aj banky vo Frankfurte, Paríži a Madride, keďže hlavné európske veľkobanky vlastnia viac ako 425 miliárd EUR verejného a súkromného talianskeho dlhu.
Držiteľom najväčšej časti talianskeho dlhu sú veritelia z Francúzska, pričom BNP Paribas a Crédit Agricole vlastnia dlh v hodnote 240,4 miliárd EUR. Práve vlastníctvo značnej časti dlhu koncetrovanej do súhav týchto dvoch francúzskych bánk predstavuje riziko kontaminácie celého finančného systému v prípade krízy. Populistická vláda náchylná byť v neustálom rozpore s Európskou úniou je presne ten faktor, ktorý robí súčasnú situáciu tak neistou. Vláda musí taktiež predať dlhopisy v objeme viac ako 400 miliárd EUR ročne, aby udržala financovanie dlhu, čím núti domáce banky kúpiť ešte viac dlhu.
Kombinácia klesajúcej hospodárskej výkonnosti, vysokého dlhu a slabých bánk v pros-tredí populistickej vlády hľadajúcej rýchle riešenia neveští nič dobré.

 

Autor: Mário Blaščák, externý prispievateľ a komentátor diania na finančných trhoch.

 

Prečítajte si aj ďalšie blogy

Späť