sk
SK
CZ | EN
MENU
KONTAKTOVAŤ
OBCHODNÉ MIESTA
PRIVÁTNI
BANKÁRI
ÚSTREDIE
BLOG
AN
Taliansko potrebuje len čas
16.11.2011

Keď výnosy sledovaných 10-ročných dlhopisov vystúpili v istom momente nad 8 %, médiá zaplavili čitateľov blížiacim sa skorým krachom Talianska a rýchlym rozpadom eurozóny. Je evidentné, že sa Európa a zvlášť eurozóna zmietajú v problémoch, treba si však uchovať nad vecou nadhľad.

Veľkosť rozruchu okolo Talianska je oprávnene daná postavením Talianska v európskej a vo svetovej ekonomike. Krajina je členom zoskupení G7 a G20. Je jedenástou najväčšou ekonomikou sveta s podielom na svetovom HDP na úrovni približne troch percent. V roku 1952 sa stala spolu so západným Nemeckom, s Francúzskom a Beneluxom zakladajúcou krajinou terajšej Európskej únie (ostatné krajiny PIIGS vstupovali v rozmedzí rokov 1973 až 1986). Krajina vstupovala v prvej fáze do eurozóny a jej HDP tvorí šestinu HDP eurozóny. Je jeden z najväčších čistých prispievateľov do EÚ fondov. Prípadný bankrot Talianska by znamenal buď rozpad eurozóny, alebo rýchlu fiškálnu úniu.

Taliansko je však solventné. Napriek slabému rastu a zlej štruktúre verejných výdavkov (vysoký podiel starej populácie a transfery na juh) dosahuje dlhodobo primárny prebytok (má kladný výsledok bežného hospodárenia bez nákladov na financovanie verejného dlhu). Minimálne od roku 1992 bolo v každom roku primárne hospodárenie Talianska v porovnaní s eurozónou lepšie. Primárne schodky dosiahla krajina len v rokoch 2009 a 2010, ale ich hodnoty boli veľmi malé: 0,8 %  HDP v roku 2009 a 0,1 % HDP v roku 2010. Priemerne eurozóna dosiahla v týchto rokoch primárne schodky na úrovni  3,5 % HDP a 3,4 % HDP. Taliansky primárny deficit bol v roku 2009 štvrtý najnižší a v roku 2010 druhý najnižší zo všetkých krajín eurozóny. Taliansko v tomto parametri v oboch rokoch prekonalo s veľkou rezervou nielen ostatné krajiny PIIGS, ale s výnimkou Nemecka a Luxemburska v roku 2009 všetky krajiny, ktoré považujeme za bezpečné (Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Rakúsko, Fínsko). Podľa najčerstvejšej, konzervatívnej prognózy Európskej komisie by Taliansko už v roku 2011 – ako jediné zo štyroch krajín eurozóny – malo dosiahnuť primárny prebytok.

Okrem toho Taliansko nemá žiadnu významnú makroekonomickú nerovnováhu ani na trhu nehnuteľností, ani v bankovom sektore. Sever krajiny je výrazne priemyselnou oblasťou, Taliansko je konkurencieschopné vo viacerých oblastiach. Perifériou v ponímaní PIIGS zďaleka nie je celé Taliansko, ale len jeho južná časť.

Problémom Talianska je „len“ nadmerný verejný dlh, ktorý z roka na rok pred sebou tlačí. Za posledných 10 rokov do príchodu krízy sa dlh stabilizoval na 100 – 105 %, počas krízy sa vyšplhal na 120 % HDP. Úrokové platby dosahovali za posledných 10 rokov približne 5 % HDP, aj počas krízy (nákladovosť na jednotku dlhu sa znížila). Celú eurozónu „stál“ jej dlh za posledných 10 rokov približne 3 % ročne. Nákladovosť dlhu je v Taliansku vyššia, čo pri nízkom nominálnom hospodárskom raste dáva významný rozdiel. Aktuálne vyššie požadované výnosy by nemali dlh výrazne predražovať, aj keby pretrvali. Krajina má totiž relatívne vysokú priemernú splatnosť svojho dlhu, až 7 rokov. To znamená, že ak by súčasné vysoké požadované výnosy pretrvali, úplne by sa v dlhu odrazili až o 7 rokov.

Nateraz teda vysoké požadované výnosy solventnosť krajiny neovplyvňujú, avšak zhoršujú likviditu krajiny, zvyšujú napätie na trhu a prinášajú paniku. Na upokojenie trh potrebuje prijatie okamžitých reforiem, čo sa nateraz, pod tlakom trhu, javí ako pravdepodobné. To by malo odštartovať pomalé znižovanie výnosov. Prípadné výkyvy by mala korigovať ECB nákupmi talianskych dlhopisov v akomkoľvek potrebnom objeme. Vysoká inflácia z nákupu dlhopisov podľa nášho názoru nateraz nehrozí (bližšie sme sa tejto téme venovali v jednom z predchádzajúcich komentárov).

Taliansko má teda jasnú pozitívnu perspektívu svoj verejný rozpočet stabilizovať. Potrebuje prijatie urýchlených reforiem, aj keď je naivné očakávať okamžitý účinok. A potrebuje aj udržať aspoň mierny hospodársky rast.

Silný tlak prichádza aj z ostatných krajín. Verejný dlh Talianska dosahuje takmer 2 bil. eur, z toho približne polovica je držaná v zahraničí. Krajina drží Európu v pasci a aktuálne špekulácie o okresaní eurozóny na Nemecko, Francúzsko, Benelux, Rakúsko a Fínsko považujeme len za nátlak na urýchlené prijatie reforiem v Taliansku, nie za pravdepodobný scenár. Najmä ak súčasťou novej eurozóny by malo byť aj Francúzsko s jeho rýchlo rastúcim verejným dlhom – ktorý by sa mohol už o niekoľko rokov veľmi priblížiť k talianskemu - a s nadmerným a problematickým bankovým sektorom. Aj samotné Nemecko môže mať v budúcnosti pre svoju zlú demografiu pri stagnujúcom zahraničnom dopyte problémy.

A napokon, pri očakávanom spomalení hospodárskeho rastu v Európe sa krajiny eurozóny opätovne presvedčia o tom, že „sú si blízke“.

Taliansko je na rozdiel od Grécka systémová krajina eurozóny a bankrot si nezaslúži. Potrebuje len čas. Ak ho nepremrhá, situácia v krajine sa upokojí.
V blízkej budúcnosti sa bude v talianskom parlamente hlasovať o balíčku reforiem a o novej vláde.

Späť