ESG je ďalšou skratkou na finančnom trhu, na ktorú si postupne zvykáme. Znamená environmental, social, governance a ide o nový pohľad na podnikanie firiem. ESG nezahŕňa len hospodárske parametre ako tržby, zisk, zadlženosť a pod., ale aj to, ako sa firma správa k životnému prostrediu (environmental), akú kvalitu vzťahov má k svojim zamestnancom, dodávateľom, odberateľom či obyvateľom, v ktorých prostredí má svoje prevádzky (social), a napokon ide o posúdenie kvality manažmentu, nastavenia kontrolných procesov, transparentnosti podnikania (governance, riadenie).

Samotná skratka ESG sa prvýkrát použila v štúdii Organizácie Spojených národov Who cares wins (Kto nie je ľahostajný, vyhráva) v roku 2004. Bola robená na základe zadania generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana. V januári 2004 oslovil 18 finančných inštitúcií z deviatich krajín (napríklad Banco do Brasil, BNP Paribas, Credit Suisse, Goldman Sachs, Deutsche Bank, HSBC), aby vypracovali report s návrhom, ako integrovať environmentálne, sociálne a riadiace výzvy medzi ostatné faktory investovania. Štúdia bola financovaná švajčiarskou vládou.

Samozrejme, že toto nie je zďaleka prvá snaha o zapojenie firiem do riešenia toho, čo ESG obsahuje, a už vôbec nejde o prvú ini iniciatívu človeka vo vzťahu k životnému prostrediu, k postaveniu zamestnancov a pod. Prvým človekom, ktorý preukázateľne poukázal na vzťah medzi kvalitou ľudského života a mierou znečistenia prostredia, bol grécky lekár, „otec medicíny“ Hippokrates (460 – 370 pred Kristom).

Prvým organizovaným hnutím za ochranu životného prostredia sa stal protest obyvateľov indickej dediny Kedžarli v roku 1730 proti výrubu lesov, z ktorých drevo malo byť použité na výstavbu paláca maharadžu Abhai Singha z Marwaru. Jeho vojaci zabili 363 ľudí a dnes je v Indii 11. september Národným dňom mučeníkov lesov.

Francúzsky vedec Jean Baptiste Joseph Fourier v roku 1854 ako prvý identifikoval skleníkový efekt v zemskej atmosfére. Američanka Eunice Newton Foote (vzdialená príbuzná Isaaca Newtona) v roku 1856 prvýkrát spomenula oxid uhličitý a vodnú paru ako hlavný faktor skleníkového efektu a Škót Robert Angus Smith použil v roku 1872 ako prvý termín „kyslý dážď“. V rovnakom roku vznikol prvý národný park na svete – Yellowstone, a následne v prvej polovici 20. storočia vznikali národné parky a chránené územia po celom svete

Moderné environmentálne hnutie odštartovala v roku 1962 biologička Rachel Carson s knihou Silent Spring (Tichá jar), v ktorej kritizovala používanie pesticídov v poľnohospodárstve. Kniha vzbudila veľký odpor chemických firiem, ale zároveň tým pritiahla pozornosť širokej verejnosti. To napríklad viedlo nielen k zákazu DDT (insekticídu, pri ktorom sa neskôr zistili jeho karcinogénne účinky a účinky na zníženie mužskej plodnosti), ale odvtedy sa environmentálne otázky stali trvalou súčasťou celospoločenskej diskusie. Pozornosti verejnosti neušlo objavenie ozónovej diery v Antarktíde v roku 1985, černobyľská jadrová havária v roku 1986 či obrovský zhluk plastového odpadu v Tichom oceáne v roku 2015.

To, že populácia precitla a uvedomila si dôležitosť ochrany životného prostredia, naznačuje aj politické zastrešenie.

Prvá zelená politická strana vznikla na regionálnej úrovni v austrálskej Tasmánii v roku 1972, volala sa United Tasmania Group. V tom istom roku vznikla na Novom Zélande prvá národná zelená strana The Values Party. Neskôr sa zelené strany rozšírili po celom svete a boli a aj sú súčasťou vládnych koalícií, najmä v Európe. Na medzinárodnej úrovni vznikla v roku 1997 dohoda o znižovaní emisií skleníkových vplyvov známa ako Kjótsky protokol a nadväzujúca Parížska dohoda v roku 2015.

Environmentálne hnutie je vcelku všeobecne akceptované, pretože aj keď zelená politika vo všeobecnosti niečo stojí a spomaľuje ekonomický rast, horšie životné prostredie zasahuje každého. A tak nastáva celospoločenský konsenzus. Aj keď treba povedať, že samotné meranie environmentálnych cieľov je komplikované.

Merať sociálne ciele je ešte komplikovanejšie, pretože sociálne otázky majú vo všeobecnosti normatívny, kvalitatívny rámec, ktorý je z princípu kontroverzný. Už len napríklad v otázke pracovných práv je iný záujem zamestnávateľa a iný zamestnanca a pod., a neexistujú žiadne plne objektívne merateľné kritériá. Podobne je ťažko merať vzťah k dodávateľovi alebo odberateľovi.