sk
SK
CZ | EN
MENU
KONTAKTOVAŤ
OBCHODNÉ MIESTA
PRIVÁTNI
BANKÁRI
ÚSTREDIE
BLOG
AN
Euro prežije, ale jeho kvalita sa oslabí
16.12.2010

Giorgios Papakonstantinou, grécky minister financií 29.novembra povedal, že krajina si vybavila odklad splatenia pôžičky v sume 110 mld. EUR na rok 2021 z pôvodného roku 2015, s tým, že Grécko zaplatí vyššiu úrokovú sadzbu 5.8% namiesto pôvodne dohodnutých 5.5%.

Grécko tak vlastne potvrdilo, že zbankrotovalo. Dá sa povedať, že zbankrotovalo už vtedy, keď sa prestalo financovať na trhu, ale využilo peniaze daňovníkov eurozóny a iných subjektov mimo trhu. V tejto súvislosti by bolo potrebné vedieť odpoveď na tri dôležité otázky: Má Grécko šancu vrátiť sa k normálnemu dlhovému režimu? Je ešte niekto ďalší v eurozóne, ktorý má významný problém so splácaním svojich dlhov? Aká je pravdepodobná budúcnosť eurozóny?

Podľa Európskej komisie bol deficit verejného rozpočtu v Grécku v roku 2009 na úrovni astronomických 15.4% a aj po úsporných opatreniach má v roku 2012 dosahovať stále vysokých 7.6%. Podiel verejného dlhu na HDP sa tak má dostať zo 127% v roku 2009 na 156% v roku 2012. Takáto úroveň dlhu je neudržateľná. V „dobrých časoch“ od roku 2003 do roku 2008 bol medziročný rast nominálneho HDP Grécka na priemerných 7.3%. Na približne rovnakej úrovni, 6.5%, bol aj priemerný deficit verejného rozpočtu. Vďaka tomu Grécko stabilizovalo podiel verejného dlhu na HDP na úrovni približne 105%. V nasledujúcich rokoch sa ale priemerný rast nominálneho HDP pravdepodobne výrazne zníži. Na udržanie a postupné mierne znižovanie podielu dlhu na HDP by muselo Grécko radikálne vo verejnom rozpočte šetriť, čo by výrazne sťahovalo nadol aj prírastok nominálneho HDP. Z deficitného bežného hospodárenia by sa za niekoľko rokov muselo stať vysoko prebytkové bežné hospodárenie. Táto tzv. primárna fiškálna konsolidácia na takejto úrovni je aj historicky veľmi ojedinelá a v tomto type ekonomiky prakticky historický príklad neexistuje. Ďalej, prefinancovanie gigantického dlhu bude oveľa nákladnejšie ako tomu bolo doteraz. Grécko by vlastne dokázalo znižovať podiel dlhu na HDP len pri silnej konjunktúre a pri výrazne nižších sadzbách, podobných japonským. To nie je reálne – pri prípadnej konjunktúre by boli sadzby v eurozóne vyššie a ak by naopak ekonomiky eurozóny prešľapovali na mieste, sadzby by boli síce nízke, ale kreditné prirážky – aj tie pre Grécko – by boli vysoké. Jednoducho Grécko nemá šancu na skorý návrat na finančný trh. A nie je ani pravdepodobné, že splatí celú pomoc vo výške 110 mld. EUR. Jedinou cestou je reštrukturalizácia jeho dlhu (predĺženie splatnosti na 25 – 30 rokov) či odkúpenie veľkej časti jeho dlhu do portfólia ECB a jeho dlhodobé rollovanie. A postupná, dlhá a ťažká cesta nastoľovania makroekonomickej rovnováhy a zmierenie sa gréckej populácie s tým, že bude mať trvalo nižšiu životnú úroveň ako napríklad nemecká.

Grécko v tom nie je samé. Problém eurozóny začal už v okamihu jej vzniku, keď sa do jednej menovej oblasti dostali krajiny, ktoré na medzinárodnom trhu úspešne konkurovali svojimi vyspelými výrobkami a ich meny voči ostatným posilňovali a zároveň krajiny, ktoré získavali svoju medzinárodnú konkurencieschopnosť devalváciou svojej meny. A tak sa do jedného spolku dostalo Nemecko so svojimi vyspelými technológiami, silnou markou a prevažne nízkymi sadzbami spolu s Gréckom s jeho slabou drachmou, monokultúrnym zameraním ekonomiky na cestovný ruch a vysokými sadzbami, ktoré držali infláciu na uzde a priťahovali aký - taký kapitál. V ďalších rokoch sa európske inštitúcie pokúšali nivelizovať (materiálnu) životnú úroveň v jednotlivých krajinách pomocou obrovských neefektívnych transferov a tichým tolerovaním rozpočtových a bankových bublín. Napriek tomu sa rozdiely medzi krajinami v skutočnosti výrazne nezmenšovali. Prasknutie týchto bublín odhalilo pravdu v plnej nahote a krajiny rozdelilo do skupín. Na jednej strane zostali krajiny, ktoré sú konkurencieschopné, bez výrazných nerovnováh. Ide predovšetkým o Nemecko, Luxembursko, Slovensko, Holandsko, Rakúsko a Estónsko (od 1.1.2011 nový člen eurozóny). Na opačnej strane zostalo Grécko, Írsko, Portugalsko a Cyprus. Pre Slovensko to znamená, že v životnej úrovni sa Grécku či Portugalsku priblíži rýchlejšie. Vďaka týmto krajinám.

Narastajúci rozkol prinesie ďalšie napätie v eurozóne. Niektoré krajiny majú vyššiu pravdepodobnosť prežitia tohto napätia bez škrabancov – ide predovšetkým o tie krajiny, ktoré sú dostatočne solventné a likvidné na to, aby dlhodobo vedeli uhradiť svoje verejné záväzky. Tieto krajiny majú spravidla nižší celkový a krátkodobý zahraničný dlh, nie extrémne vysoký verejný dlh,  dostatočné devízové rezervy, možnosť realizovať významnú časť svojej produkcie na zahraničnom trhu. Zároveň tieto krajiny nemajú preexponovanú bilanciu bankového sektora, nadmerne vysoké úvery pre domácnosti a napokon cudzie pasíva a aktíva v bankovom sektore nie sú nadmerné a sú vo vzájomnej rovnováhe. Takto potom medzi „životaschopné“ krajiny s nízkym rizikom možno zaradiť Rakúsko, Fínsko, Nemecko, Holandsko, Slovensko a Slovinsko. Dokonca aj Taliansko, ktoré časť trhu, podľa nášho názoru neprávom, považuje za vysoko rizikovú krajinu. Medzi krajiny, ktoré zaznamenávajú priemerné výsledky patrí Belgicko, Francúzsko, Portugalsko a Španielsko. Medzi rizikové krajiny s vysokou nerovnováhou makroekonomických parametrov solventnosti  a likvidity alebo bankového sektora patrí Cyprus, Luxembursko a Malta, a najmä väčšie Grécko a Írsko.

Problém fiškálnej udržateľnosti sa teda netýka len Grécka, hoci jednoznačne „vedie“ a v tomto stave do eurozóny nepatrí. A tak je pravdepodobné, že žiadna krajina nebude z eurozóny vylúčená. Nie je to v záujme problematických krajín eurozóny, pretože lokálni politici by sa tak nemohli zbaviť zodpovednosti za svoje krajiny a politické náklady na reformy by nemohli postupovať na ostatné krajiny eurozóny. Zároveň by boli vylúčením problémovej krajiny postihnuté aj „neproblémové krajiny“ tým, že by sa znehodnotili ich investície a euro by po opadnutí stresu posilnilo.

Je evidentné, že eurozóna je takto dlhodobo neudržateľná a čiastkové riešenia a lokálne výpomoci pre najohrozenejšie krajiny by systematicky problém neriešili. Riešenie fiškálnej krízy bude musieť byť veľmi radikálne.

Nemecké snahy o to, aby sa investori do dlhopisov podieľali na riziku svojich investícií do problematických štátov majú malú pravdepodobnosť, že budú fungovať, pretože tým pádom by niektoré štáty mali permanentne vyššie požadované výnosy na svoje dlhopisy, čo by ešte ďalej zhoršovalo ich pozíciu a tlačilo na štiepenie eurozóny. A tak sa zdá - ak sa rozhodneme, že sa eurozóna nerozpadne - že jedinou cestou zostáva postupné smerovanie k fiškálnej únii alebo aspoň k výraznému obmedzeniu autonómie lokálnych vlád pri zostavovaní a realizácii svojich rozpočtov. Riziko bankrotu jednotlivých členských krajín by sa tak znížilo. Pravdepodobne skôr či neskôr vzniknú európske dlhopisy, a to aj napriek dnešnému odporu napríklad Nemecka. Aby ich úroky neboli príliš vysoké, garanciu budú musieť prevziať bezpečné krajiny výmenou za reformy v problematických krajinách. Tie sa so svojou rolou outsiderov s čoraz vyšším rozdielom v životnej úrovni v porovnaní s bezpečnými krajinami pravdepodobne nezmieria. Rozkol bude narastať a tlačiť na čoraz vyššie fiškálne transfery medzi krajinami. Bude sa zvyšovať tlak na federalizáciu Európy. Daňou bude dlhodobo slabý hospodársky rast, možno aj stagnácia. Euro tak pravdepodobne prežije, ale jeho kvalita sa oslabí. Viaceré členské krajiny EÚ mimo eurozóny sa nebudú ponáhľať s prijatím eura. A tak euru pomôže snáď len to, že nezostane jedinou svetovou menou v problémoch.

Späť