sk
SK
CZ | EN
MENU
KONTAKTOVAŤ
OBCHODNÉ MIESTA
PRIVÁTNI
BANKÁRI
ÚSTREDIE
BLOG
AN
Nejasná správa o konci dlhov
07.09.2010

V poslednom čase nás zaujal apel na solidaritu, ktorý vychádza z úst politikov, analytikov, novinárov a teda apelu na vzájomnú pomoc s cieľom udržať eurozónu. Dokonca sa dozvedáme, že treba udržať eurozónu „za každú cenu“ (...). Podľa toho sú čistí poberatelia zdrojov Európskej únie morálne zaviazaní pomáhať ostatným členom eurozóny v problémoch. V prípade Slovenska sa argumentuje, že keďže za roky členstva v EÚ prijalo približne 1,5 mld. EUR netto, nemalo by mať problém poskytnúť Grécku pôžičku podľa poslednej dohody na úrovni 4,5 mld. EUR. Ak priznáme zodpovednosť Grécka, potom nemôžeme hovoriť o solidarite. Aký – taký dôvod pre solidaritu nám dáva zlyhanie európskych inštitúcií, ktoré svoju identitu odvodzujú od európskych národov. Ďalej, nie je možné v žiadnej rovine spájať poberanie fondov a poskytovanie záchrannej pôžičky. Fondy oficiálne slúžia na zvýšenie produktivity výrobných faktorov v danej krajine, záchranná pôžička slúži na riešenie dôsledkov zlyhania vlád a európskych inštitúcií. Tu nevidíme žiadny vzťah. Navyše, celé to pripomína situáciu študenta vysokej školy, ktorý by nemal mať volebné právo len kvôli tomu, že je (zatiaľ) „čistým poberateľom“. To je v demokracii neprípustné. Ďalší zdroj problémov vyplýva zo štrajkov. Hoci hlavným výrobným faktorom v Grécku je práca, ak predpokladáme, že štrajkujú hlavne štátni zamestnanci, štrajky priamo nemusia znamenať výrazné zníženie produkcie. Avšak, môže to výrazne naštrbiť obraz Grécka ako dovolenkovej destinácie. Štrajky v niektorých sektoroch, napríklad leteckého personálu, samozrejme priamo ohrozujú cestovný ruch.

Čím viac deficitu sa bude pretavovať do vysokých verejných dlhov, tým bude riešenie ťažšie a nákladnejšie. V zásade sú možné dve riešenia. Buď sa budú vlády snažiť splatiť svoje dlhy, tým však riskujú dlhodobú hospodársku stagnáciu. Krajiny by mohla postihnúť dlhotrvajúca deflácia japonského typu. Úrokové sadzby zostanú
nízko dlhý čas a ekonomiky by mohli získať prípadnú podporu zo slabnúceho kurzu domácej meny. Vyššia miera úspor v ekonomike môže pomôcť. Na druhej strane sa môžu krajiny dlh snažiť monetizovať, tzn. centrálne banky budú masívne odkupovať dlhopisy a emitovať tak na trh čisté peniaze. Inflačné očakávania by zvýšili a okamžite by stúpli požadované výnosy hlavne na dlhších splatnostiach. Akcia by
musela byť koordinovaná na úrovni povedzme G7 alebo G20, aby nedochádzalo k šokovým výkyvom menových kurzov, či napríklad k odvetným opatreniam pri masívnych stratách na strane veriteľov (napríklad k devaluácii juanu). V každom prípade očakávame, že sa onedlho začne hovoriť o celkovom svetovom verejnom dlhu. A teda aj o dlhu USA, Veľkej Británie, a to v širších súvislostiach celkového svetového rastu (aj v kontexte čínskej bubliny). Z vyspelých krajín zrejme nežiaducej
pozornosti uniknú komoditné ekonomiky, ktoré budú mať „vždy čím platiť“ – Austrália, Kanada či Nórsko. Čo myslíte vy – zadlží sa už aj ten, kto sa zadlžiť nechcel?

Späť