sk
SK
CZ | EN
MENU
KONTAKTOVAŤ
OBCHODNÉ MIESTA
PRIVÁTNI
BANKÁRI
ÚSTREDIE
BLOG
AN
Kvalitatívne uvoľnenie
11.02.2015


Popri už vykupovaných bankových a korporátnych dlhopisoch začne od marca 2015 vykupovať na trhu aj štátne dlhopisy, spolu všetky druhy papierov za 60 mld. eur mesačne. Emitenti musia byť z eurozóny a pomer medzi „národnosťami emitentov" je daný pomerom podielov krajín na kapitáli ECB. Vykupovať bude dovtedy, kým sa inflácia v eurozóne nezvýši k 2 %, minimálne však do septembra 2016.

Keďže vieme, že ECB nastavuje menovú politiku v strednodobom horizonte 12 – 18 mesiacov, potom zrejme predpokladá, že eurozóna zostane slabá, s nízkou infláciou, ešte aspoň 3 roky.

Nateraz významnejším výsledkom menovej intervencie je ďalšie oslabenie eura. To eurozóne pomáha, lebo tovary a služby produkované na území eurozóny sa stávajú voči zvyšku svetovej konkurencie lacnejšie. Oslabenie eura sa odrazí najskôr v krajinách, ktoré majú prebytok zahraničného obchodu a  vyšší podiel exportu mimo eurozóny (napríklad Taliansko), ale neskôr v podstate v celej eurozóne.

Zmena menového kurzu však nevytvára bohatstvo, a teda ak jednému pomáha, druhému škodí. Posilňovanie eura môže vyvolať reakciu, napríklad v USA môžu odložiť zvyšovanie sadzieb. A ďalej, kvantitatívne uvoľňovanie oslabuje menu aj v očakávaní vyššej inflácie v budúcnosti. Problém je, ak vyššia inflácia napokon nenastane. Napríklad – Japonsko je od roku 1995 v deflácii, ale jen teraz oproti priemernému kurzu od roku 1995 napriek prudkému oslabeniu voči doláru za posledné dva roky len mierne slabší. Voči očakávaniam „bezbrehého" neustáleho oslabovania eura je potrebné byť opatrný.

Významným dôsledkom politiky ECB je aj celkové zníženie požadovaných výnosov, úrokových sadzieb, jednoducho nákladovosti dlhu. Týmto sa zlepšujú podmienky na jeho splatenie. Pokiaľ ide o verejný dlh, z krajín eurozóny to najviac pomôže Taliansku, ktoré má jednak vysoký verejný dlh a jednak vysokú nákladovosť verejného dlhu.

Vedľajším, ale užitočným vplyvom QE je aj dobrá nálada na akciovom trhu, lebo tá ide ruka v ruke s ochotou firiem investovať.

Na hodnotenie dlhodobých dôsledkov programu je ešte priskoro (ešte sa ani nezačal), ale očakávania možno mať už teraz. Najprv trochu zjednodušenej teórie.

Hospodársky rast možno v zásade dosiahnuť dvomi spôsobmi. Jednotlivé ekonomické subjekty (štát, občania a predovšetkým firmy) si môžu požičať, zvýšiť svoju kúpnu silu, svoj dopyt, platiť vyššie dane a podporiť tým aj verejný dopyt atď. Ekonomika síce rastie, ale ak požičané peniaze slúžia iba na spotrebu alebo na neefektívne investície, hospodársky rast trvá len dovtedy, pokiaľ sa peniaze požičiavajú. Keďže je závislý od množstva nových peňazí, môžeme to nazývať kvantitatívny rast.

V inom prípade ekonomické subjekty svojím vlastným produktom (tovarom a službám) zvyšujú pridanú hodnotu alebo ich vyrábajú a predávajú za kratší čas a takto rastie ich bohatstvo. Hovoríme tomu kvalitatívny rast. Ten závisí najmä od inovačných schopností (a teda najmä od vzdelania), od podnikateľského prostredia, od primeraných služieb verejnej správy za primeranú cenu a pod. Politiky, ktoré smerujú k zlepšeniu podmienok na kvalitatívny rast, nazývame štrukturálne politiky. Dôsledky správnych štrukturálnych politík na zvýšenie rastu možno pozorovať až v strednodobom a dlhodobom horizonte.

Európska centrálna banka môže, prirodzene, ovplyvniť ekonomiku eurozóny len kvantitatívne. Predložený program ECB predpokladá, že ročne sa vytvorí dopyt po dlhopisoch za 720 mld. eur (60 mld. eur x 12 mesiacov). A tak úrokové sadzby klesnú, klesnú aj úspory a vzrastie spotreba, komerčné banky budú uvoľnené peniaze požičiavať domácnostiam a firmám. Hospodársky rast sa tak obnoví a zvýši.

Ale − za prvých 10 rokov eurozóny, od roku 1998 (vrátane) do roku 2007, rástol spoločný dlh domácností, firiem a verejnej správy rýchlejšie ako HDP. Podiel spoločného dlhu na HDP sa zvýšil približne zo 145 % na 160 %. Počas krízy prudko stúpol a vrcholil na úrovni 190 % v roku 2012. Odvtedy síce nerastie, ale na druhej strane nerastie ani ekonomika. A teda v celej svojej histórii eurozóna buď rástla len pomocou dlhu, alebo nerástla vôbec. Ak sa teda aj podarí ECB vyvolať úverovú expanziu, ktorá bude viesť k rastu, podľa historickej skúsenosti nebude rast udržateľný.

Kvantitatívne uvoľnenie vlastne len poskytlo ďalšiu šancu pre európske vlády, aby prijali štrukturálne reformy, aby ekonomiky konečne začali rásť kvalitatívne. Tak ako americká ekonomika − tá už rastie bez QE. Ale nateraz môže v podnikateľskom prostredí konkurovať USA len niekoľko krajín v Európe a aj z nich sú v eurozóne len Nemecko, Holandsko a Fínsko.

Očakávania štrukturálnych reforiem sú však „príliš ambiciózne". Ak ich nebola veľká časť vlád schopná realizovať doteraz, prečo by ich mala uskutočniť v budúcnosti? Vo Francúzsku je stále pri moci prezident, ktorý presadil nezmyselnú 75% daň z príjmov, taliansky premiér odmieta zrýchliť reformy. Volebné víťazstvo Syrizy v Grécku len dotvára tento smutný obraz.

Cieľom Syrizy, zjednodušene, je odpísať časť dlhov a následne naštartovať spotrebu a hospodársky rast.

V prvom rade − grécky dlh je naozaj obrovský a tým, že HDP stále klesá, rastie jeho relatívna hodnota vo vzťahu k HDP. To platí nielen pre verejný dlh, ale aj pre dlh domácností a firiem. Odhad, že Grécko nedokáže splniť nereálne očakávania, sa stal skutočnosťou1.

Na druhej strane, Grécko nie je jedinou zadlženou krajinou, napríklad Japonsko má verejný dlh o vyše 50 percentuálnych bodov vyšší. A Grécko ani neplatí za svoj verejný dlh najviac. Podľa OECD boli úrokové náklady čistého dlhu gréckej verejnej správy v roku 2013 na úrovni 3.6 % HDP, ale pri Portugalsku 4.5 % a pri Taliansku až 4.7 % HDP. Je to jednoducho preto, lebo väčšinu gréckeho dlhu tvoria úvery s dohodnutou nižšou úrokovou mierou a nie štandardné vládne dlhopisy s vysokými výnosmi, tak ako v prípade Portugalska či Talianska. Ak má Grécko zostať v eurozóne, riešením nie je odpustenie dlhu, ale jeho zlacnenie alebo ďalšie predlženie splatnosti.

Problém je hlavne v tom, že Grécko nerobí nič preto, aby dosiahlo dlhodobý kvalitatívny rast. Program Syrizy2 sa venuje v podstate len transferu, prerozdeľovaniu, peňazí medzi rôznymi ekonomickými subjektmi. Posilňuje nesys-témové paternalistické riešenia, oslabuje ekonomickú slobodu jednotlivca a jeho ekonomické motivácie. Utápa sa v neexistujúcom práve na bohatstvo, na právo mať rovnakú životnú úroveň ako štrukturálne vyspelejšie krajiny „bez potu, krvi a sĺz".

Ak sa takáto politika presadí, bude to veľmi nebezpečné pre celú eurozónu. Tá sa bude ďalej štiepiť a ekonomické postavenie starého kontinentu sa bude marginalizovať. A nepomôže žiadne ďalšie kvantitatívne uvoľňovanie.

_______________________________________________________________________________________

1 Pozri komentáre Privatbanky „Grécko musí ešte schudobnieť" a „Time To Say Goodbye, Greece!" z januára a februára 2012: http://www.privatbanka.sk/sk/trhove-spravy/komentare?page=3
2 http://syriza.net.gr/index.php/en/theseis/45-what-the-syriza-government-will-do

 

Späť