Minulý rok trhy strašili Grécko, Čína a pokles cien ropy. Pokles cien ropy kulminoval vo februári. Nasledovala tohtoročná obava z brexitu. Teraz trhy čelia výzvam v podobe výsledku amerických prezidentských volieb a zdravia talianskych bánk. Sem-tam sa investori dozvedia aj o probléme nemeckých finančných ústavov, ale južanské problémy sú z bulvárneho hľadiska atraktívnejšie.

Mnohé z talianskych bánk majú problémy, ktoré spočívajú v množstve nesplácaných úverov. Nesplácať úvery znamená, že banka musí vyčleniť na problematické úvery viac zo svojho kapitálu. Až toľko veľa, že je ho napokon málo. A keď je málo, tak to vám už začnú klopať na dvere úradníci z centrály ECB, že nespĺňate stanovené ukazovatele a ste rizikoví! Nemožno povedať, že doteraz by tie talianske banky nemali vo svojich bilanciách nesplácané úvery. Mali. A úvery nesplácajú klienti aj v USA, vo Fidži alebo na Slovensku.

Ak sa zaoberáte finančnými trhmi, tak evidujete, že úrokové sadzby sa dostali na dno, resp. pod dno. Sú aj záporné. Pre dlžníkov fajn, pre veriteľov horšie. Banky majú svoje bilancie tvorené úvermi a cennými papiermi. Tie investičné banky majú prevahu alokovanú do dlhopisov, tie retailové do úverov. Pokles úrokov spôsobil, že časť bilancie (v dlhopisoch) vám prinesie málo alebo nič. Kým boli úrokové sadzby vyššie, tak bankám sa darilo problémy s úvermi číselne zachrániť – mali pekné výnosy z investície do dlhopisov. Teraz však dlhopisy prinášajú do zisku banky málo alebo nič. A to je vážna vec.

Talianske banky majú problém s nesplácanými úvermi dlhodobo. Nejde o čerstvé úvery, ide o úvery poskytnuté dávno. Dlžníci mali problém ich splácať pri vysokých úrokoch a majú ich aj teraz. Pokles úrokov na dno spôsobil, že dlžníkom už neviete inak pomôcť. Jedine dlh (čiastočne) odpustiť.

Silnejú hlasy, ako obyčajne v „socialistickej" Európe, aby SA bankám pomohlo, rozumej – aby im pomohol štát. Naleje peniaze do bánk, navýši kapitál v bankách. Pamätáte sa na situáciu v slovenských bankách na prelome tisícročia? Nebudem tu rozoberať, prečo sa za 6 – 7 rokov trvania dostali slovenské banky na pokraj existencie. Veľké štátne banky boli napokon „ozdravené". Štát vyčlenil zlé úvery z ich bilancie do novej, „zlej" banky. A potom tie banky s čistými bilanciami predal zahraničným majiteľom. Tak prečo to neurobia v Taliansku? .... pretože to nejde. Štátna pomoc je zakázaná. Problémy majú znášať najprv akcionári a veritelia. Tak sa rozhodla nedávno Európska komisia. Dá sa konštatovať, že správne. Štát nebude platiť za prešľapy súkromných majiteľov. Ale na druhej strane, to slovenské riešenie bolo zlé? No nebolo ideálne, keďže sme sa všetci poskladali na dlhy, ktorých osoh ostal vo vreckách zopár vyvolených. Ale z tých zlých riešení bolo asi najlepšie a najrýchlejšie. Nielen preto, ale aj preto slovenské banky neboli tak zasiahnuté finančnou krízou. Boli čisté. A neboli sme ešte v EÚ.

Toto je názorný príklad, prečo sa názory na existenciu EÚ rôznia. Nie je to o rovných banánoch a uhorkách alebo o úsporných žiarovkách (ktoré sa skôr vypália ako tie klasické). Pomôcť alebo nepomôcť? Pomôcť trochu? Ja si myslím, že to hlavne treba riešiť. Rýchlo. Len nezakladajme v EÚ komisiu alebo podvýbor. Nech to čiastočne alebo významne pocítia akcionári, vyčleňte zlé aktíva, predajte ich špekulantom, zdravú banku nechajte podnikať alebo ju tiež predajte strategickému investorovi. Alebo navrhnite lepšie riešenie. Ale buďme akční, EURÓPSKA ÚNIA.